Maximilian Royal

Pätnásť

Ostala som ako omámená. Len som stála a hľadela na osobu predo mnou. Sucho v hrdle ma nenechalo prehovoriť. Kolená sa mi začali triasť pri spomienke, kedy naše telá boli prepojené a jeho vrúcny pohľad, z ktorého som nevedela nič vyčítať mi spôsoboval ešte väčšie zimomriavky. Z hlboka som sa nadýchla a snažila sa potlačiť nervozitu, ktorá mi zaliala telo. Vôbec som ho tu nečakala.

,,Čo tu robíš?" prehovorila som po niekoľkých sekundách bez zakoktania, za čo som na seba bola pyšná.

,,Som na večierku?" znelo to viac ako otázka. Na jeho tvári sa zjavil pobavený pohľad, ktorý vravel, "čo iné, by som tu asi tak robil".

,,Vieš, ako som to myslela," spražila som ho pohľadom a ruky si zložila na hrudi.

,,Naši otcovia sú obchodnými partnermi. Takže, keď bol môj otec pozvaný na túto akciu, musel som sem ako poslušný synáčik prísť tiež. Najprv sa mi nechcelo, no teraz, keď ťa takto vidím," pohľadom skĺzol po mojom tele a jazykom si prešiel po spodnej pere, ako je u neho zvykom. ,,vobec to neľutujem," dokončil. Keď tu je on znamená to, že tu niekde bude aj Jeremy. Prisahám, že keď uvidím, ako Maisie obťažuje odtrhnem mu gule a vopchám mu ich namiesto očí.

Pretočila som očami nad tým, ako sa vôbec nesnažil skryť to, že si ma prezerá a vykročila som dopredu s úmyslom odísť od neho preč, no chytil ma za zápästie a pritiahol ma na pôvodnú pozíciu.

,,Počkaj, nechoď! Vieš, že sa nemôžem udržať pri pohľade na teba, no sľubujem, že dnes na teba nebudem nič skúšať. Ja sa nemám s kým baviť a ty tiež. Preto ťa pozývam do tanca," zastrčil si ruky do vačkou nohavíc a čakal na moju reakciu.

,,A to ti mám veriť?" absurdne som sa zasmiala.

,,Máš moje slovo," mykol plecami, akoby to nič nebolo.

,,Čo máš stále s tým, "máš moje slovo"?!" napodobnila som jeho hlas. Všimla som si, ako sa pritom zasmial a v lícach sa mu vytvorili roztomilé jamky.

,,Akoby to niečo znamenalo. Ako mám vedieť, že ho dodržíš?" zodvihla som jedno obočie. Urobil krok ku mne, no stále bol v dostatočnej vzdialenosti. Rukou si prehrabol tmavé vlasy a ústa sa mu z úsmevu sformovali do vážnej grimasy.

,,Zamysli sa, Liv. Porušil som ho?" vedela som, na čo narážal. Zalapa som v spomienkach a v hlave sa mi vybavil okamih, keď mi vravel, že bude jemný. Nežný. Dal mi svoje slovo. A naozaj ho neporušil. Vnikal do mňa z takou nehou, len aby ma to nebolelo.

Chystala som sa niečo povedať, keď sa veďla nás objavila postava mojej mamy.

,,Ou, ahoj, Max. Dlho sme sa nevideli. Zasa si vyrástol," zasmiala sa mama a jemne Maxa objala. Objatie jej vrátil. V hlave my behala otázka, odkiaľ sa poznajú, no nevyslovila som ju nahlas. Vlastne mi na tom ani veľmi nezáležalo.

,,Zdravím, pani Emersonová. Vyzeráte skvelo. Ste stále mladšia a mladšia. Ako to robíte?" zalichotil jej, na čo som na neho hodila nechápavý pohľad. Musia sa naozaj dobre poznať.

,,Ale, nepreháňaj. A už som ti niekoľkokrát vravela, že mi máš týkať. Nevolaj ma pani Emersonová, cítim sa staro. Volaj ma Helen," venovala mu láskyplný pohľad a pohladila ho po ramene.

,,Čo vy tu dvaja robíte?" zmenila tému a pozrela sa na mňa a vzápätí na Maxa.

,,Práve som pozýval Oliviu do tanca," venoval mi vážny pohľad, no hneď na to sa usmial.

,,Naozaj? V tom prípade si Liv s tebou veľmi rada zatancuje, však Livi?" chcela som skríknuť jasné a hlasné nie, no nemohla som. Mama sa na mňa pozerala s veľkým úsmevom na tvári. Bola šťastná a ja som jej to nechcela kaziť tým, že jej odpoviem negatívne. Aj cez to, že som bola v Maxovej spoločnosti nervózna, nehorázne ma priťahoval a nedokázala som pri ňom uvažovať jasne, prikývla som na znak súhlasu a s Maxom sme ruka v ruke prešli na tanečný parket. Dal mi svoje slovo, že nebude nič skúšať. Je čas na to, aby som zistila, či sa mu dá veriť.