Maximilian Royal

Jedenásť

Utorok. Dvadsiaty deviaty september. Dnes je deň, kedy má moja sestra narodeniny. Sladkých osemnásť.

Vyskočila som z postele a vbehla do izby oproti tej mojej.

,,Všetko najlepšie, sestrička!" skríkla som a skočila jej na posteľ.

,,Vypadni," hodila po mne jeden z vákúšov, na ktorých spala. Mala ich tam asi desať.

,,Nie, nie, nie! Máš narodeniny. Plán je nasledovný. Obleč sa a priprav, akoby si išla normálne do školy. Otec nás odvezie, my vystúpime. Počkáme, kým odíde a potom si spolu pôjdeme užiť deň a osláviť tvoje narodeniny," usmiala som sa a rukami trikrát zatlieskala nad tým, aký úžasný bol môj plán. Detinské, viem. Mais chvíľu rozmýšlala, no odpoveďou na moju nevyslovenú otázku, či s tým súhlasí bol len veľký úsmev, ktorý mi venovala.

,,Ahojte a pekný deň. Večer spolu oslávime Maisine narodeniny, tak si nerobte plány."

,,Jasné," povedali sme jednohlasne a vystúpili z auta. Zakývali sme ockovi a čakali na moment, keď sa jeho auto stratí za rohom.

,,Ide sa na to, sestrička," schytila som ju pod pazuchu a s hlasným smiechom sme sa rozbehli po ulici.

Spolu sme vošli do nákupného centra a vydali sa smerom do obchodov. Nejaké veci som Mais kúpila ja. Akože narodeninový darček. Nakupovaním sme strávili celé doobedie. Veľa sme sa nasmiali pri skúšaní vecí a aj pritom, ako nás z jedného obchodu vyhodili, lebo Maisie zhodila figurínu, ktorej odpadla hlava a trafila predavačku. Skoro sme zomreli od smiechu.

Na obed sme si sadli do jednej z reštaurácií na najvyššom poschodí. Jedli sme a smiali sa. S Maisie sme mali vždy výborný vzťah, vždy z nás bola nerozlučiteľná dvojka. Aj keď sme boli v mnohých veciach rozdielne, vždy sme sa dopĺňali a pomáhali si.

,,Niečo pre teba mám," povedala som jej a príbor položila na kraj taniera. Mais prestala jesť a venovala mi pozornosť. Z bočnej kapsy na taške som vytiahla malú krabičku a podala jej ju. Otvorila ju a vytiahla z nej prívesok v tvare nekonečna. Z vnútornej strany na ňom boli vyryté naše mená.

,,Navždy," pošepkala som, no bola som si istá, že ma počula. Rukou som si siahla na krk a medzi prsty chytila moj prívesok, ktorý bol úplne totožný. Dala som ich vyrobiť pred nejakým časom.

Mais sa v očiach objavili slzy a objala ma tak tuho, ako ešte nikdy. Ja si na takéto veci veľmi nepotrpím, ale Mais sa takéto veci páčia a veľa pre ňu znamenajú.

,,Ďakujem." Zašepkala mi do ucha. Po niekoľko minútovom objatí sme sa od seba odtiahli a dojedli obed. Keď sme vychádzali z centra pípla mi správa. Sab sa ma pýtala, kde som. Odpísala som jej, že sme si s Mais urobili sesterský deň a oslavujeme jej narodeniny.

Sabuľa-bobuľa: Len tak mimochodom, mladší Royal sa po tebe pýtal.

Ja: Čo chcel?

Sabuľa bobuľa: Pýtal sa, prečo nie si v škole a chcel tvoje telefónne číslo.

Oh, do riti. Dúfam, že mu ho nedala.

Ja: Nedala si mu ho, však?

Do pár sekúnd mi prišla odpoveď

Sabuľa-bobuľa: Nechcela som, ale neustále ma otravoval a nedal mi pokoj. Prepáč.

Pretočila som očami a potichu zakliala.

,,Deje sa niečo?" Ozval sa veďla mňa Maisin ustarostený hlas.

,,Nie, nič. Len mi Sab píše, že zajtra píšeme písomku z matiky." Falošne som sa usmiala. Písomka! Do riti! Dnes sme mali písať písomku z literatúry. Ups, čo už.

Ja: To si ešte s tebou vybavím.

Mobil som hodila do zadného vrecka od čiernych kraťasov. S Mais sme sa vybrali do parku, prejsť sa. Síce mi Maisie stále niečo hovorila a ja som sa ju snažila počúvať, myšlienky mi stále utekali k Maxovi. Načo by mu bolo moje číslo, dopekla?! Keď ma teraz bude otravovať cez SMS-ky, tak si vyšklbem vlasy na hlave.

Okolo pol tretej sme prišli domov. Nikto doma nebol, čo bola výhoda a tak sme si Mais mohli všetky nakúpené veci v pokoji odniesť do izieb. Zvyšné hodiny do večere som strávila učením sa a pozeraní seriálu. Už som sa pomaly chystala zísť doku na večeru, keď mi mobil pípol a tým oznámil prichádzajúcu správu.

Neznáme čislo: Prečo si dnes nebola v škole? Ak to bolo kvôli mne tak ti vravím, že ti to nepomôže. Pôjdem za tebou všade.

Myslím, že každému by bolo jasné, od koho tá správa je.

Ja: Neboj sa, netočí sa okolo teba celý svet. Vôbec ma nazaujímaš. V škole som nebola kvôli Maisinym narodeninám.

Uložila som si jeho číslo. Odpoveď mi prišla hneď.

Max: Už sa teším, ako tie tvoje drzé ústočká budú obkrútené okolo môjho vtáka. Pretože, miláčik, obaja vieme, že mi nemôžeš odolať rovnako ako ja tebe.