Maximilian Royal

Dvadsaťštyri

Zobudila som sa. Nie na slnečné lúče, ktoré mi svietili do tváre, ako to býva v knihách. Ani na to, ako niekto vedľa mňa chrápe, ani na hluk z ulice. Zobudila som sa sama od seba. Poobzerala som sa okolo a po niekoľkých sekundách som rozpoznala izbu, kde som stratila moje panenstvo. Hlavu som pootočila doprava a uvidela som osemnásťročného tmavovlasého chlapca.

,,Dobré ráno, kvetinka," prehovoril chrapľavým hlasom a venoval mi bozk na líce.

,,Ako dlho ma pozoruješ?"

,,Nespal som. Takže celý čas," očami mi skúmal tvár a usmieval sa na mňa.

,,Ako dlho som spala?" pokračovala som v otázkach. Max otočil hlavu a pozrel sa na hodinky.

18:41

,,Tri a pol hodiny? Plus mínus," odpovedal mi a opäť sa na mňa zahľadel.

,,Ako sa cítiš?" jemný úsmev nahradil celkom vážny pohľad a zamračil sa. Pravdepodobne nad tou spomienkou. V hlave sa mi vybavil moment, keď ma celú zaplavila beznádej a McRingovo telo bolo ma mne prilepené.

,,Asi by som sa mala teraz zase rozrevať a začať sa ľutovať," zamyslela som sa a vpíjala sa do jeho očí.

,,Ale mám sa dobre. Vďaka tebe. Ďakujem, Max," jemne som sa na neho usmiala a rukou ho pohladila po líci. Rukou si podoprel hlavu a nahol sa nadomňa. Jeho teplý dych som cítila na tvári, naše nosy sa takmer dotýkali.

,,Urobil by som pre teba všetko," povedal a znel celkom vážne. Navzájom sme si hľadelo do očí. Tie jeho začali kmitať na moje pery a naspäť. Pomaly sa ku mne sklonil a jemne položil pery na tie moje. Nehýbal s nimi, len ich tam nechal položené.  Na líci som pocítila jeho dlaň, z ktorej sálalo príjemné teplo a jemne ma hladil. Na tele sa mi zjavila husia koža. Ruky som zaplietla do jeho vlasov a pritiahla si ho ešte bližšie. Druhou rukou sa pridržiaval, aby ma nepriľahol. Jazykom sa prebojoval do mojich úst a začal ma bozkávať. Stále s nehou. Nechcela som, aby to skončilo. Bála som sa, čo príde potom.

,,Si hladná?" spýtal sa ma, keď sa odtiahol. Prikývla som.

,,Tak poď," venoval mi ešte jeden rýchly bozk a vytiahol ma z postele. Len v jeho tričku som za ním cupitala dolu do kuchyne, kde vybral z chladničky vajíčka, za účelom urobiť praženicu. Po veľkom boji sa nám ju spoločnými silami podarilo urobiť. Po dojedení sme si sadli do obývačky na gauč a Max zapol televíziu. Práve dávali nejakú talkshow, ktorej sme aj tak nevenovali pozornosť. Max ma stále hladil a bozkával. Raz na perách, neskôr na krku, následne na rukách. No nezašiel ďalej.

,,Max prestaň, to šteklí," zahriakla som ho, keď mi rukou vošiel pod tričko. Ležal mi na hrudi a rukou mi kreslil po bruchu obrazce. Moje ruky boli v jeho vlasoch.

,,Naozaj ťa to šteklí?" spýtal sa a zodvihol hlavu, aby sa mi mohol pozrieť do očí.

,,No nie, robím si srandu," pretočila som očami. Max sa na mňa uškrnul, na čo som ho obdarovala nechápavým pohľadom. Jeho prsty sa pohli na mojom bruchu a ja som zvískla.

,,Nie, Max, prestaň!" skríkla som na neho a snažila sa od neho dostať preč. Začal ma štekliť a ja som so sebou začala hádzať. Podarilo sa mi pretočiť na brucho a dať sa na štyri. Urobila som niekoľko krokov, keď ma chytil za členky a stiahol k sebe. Ruky sa mi podlomili a ani neviem ako, vopchala som ich medzi gauč. Padla som na brucho. Keď som si išla ruky vytiahnúť, jednou som o niečo zavadila. Vytiahla som to a pohľad sa mi naskytol na prívesok. Veľmi povedomý prívesok. V tvare nekonečna a na zadnej strane boli vyrité dve mená. Moje a mojej sestry.

,,Max, dosť," povedala som tónom, ktorý ho donútil naozaj prestať.

,,Čo sa deje? Čo to je? Koho to je?" pozrel sa na prívesok a potom na mňa.

,,Taký prívesok majú iba dvaja ľudia. Ja a moja sestra. A ja mám ten svoj na sebe," rukou som nahmatala ten svoj, ktorý bol úplne totožný a vytiahla ho spod trička. Max na mňa nechápavo pozeral.

,,Tak si tipni, koho je ten druhý."