Maximilian Royal

Devätnásť

,,Veľa šťastia, zdravia. Veľa šťastia, zdravia. Veľa šťastia milá Livi, veľa šťastia, zdravia."

Veľká okrúhla torta, ktorá bola obalená v bielom fondáne s malinami navrchu pristála na stole predo mnou. Sedemnásť horiacich sviečok, ktoré boli poukladané po obvode horeli a ja som sa snažila si dávať pozor, aby som si nespálila vlasy. Je to tu. Jedenásty november. A sním sú tu aj moje narodeniny.

,,Niečo si želaj," usmievavá mama na mňa plná očkavánie mávla rukou, aby som si konečne niečo želala a sfúkla tie sviečky skôr, ako z nich vosk stečie dolu.

Mame, otcovi aj Maisie stojacim oproti mne som venovala jeden široký a hlavne úprímný úsmev. Čo som si mala želať? Dobré známky v škole? To, aby sme všetci boli šťastní? Aby nikto, na kom mi záleží nejako vážne neochorel? Aby Sabrina konečne zašla za očnou lekárkou?

Mohla som si želať čokoľvek. No aj tak som počas toho, ako som z úst vyfúkla vzduch za účelom uhasiť malé plamienky, myslela na Maxa. Ten chalan mi tak neskutočne pomotal hlavu.

Po nakrájaní a následne dojedení torty sme všetko zo stola pospratovali a prišiel čas na to, na čo sa teší asi každý najviac v deň svojich narodenín. Áno, mám namysli darčeky. Dostala som kozmetiku, oblečenie. Od Mais som dostala aj fotoalbum. Boli v ňom všetky naše fotky. Maisie dobre vedela, že si niečo také želám. Všetky tieto fotky boli porozhadzované po celom dome a nikto sa nikdy nezdohadal k tomu ich pozbierať a uložiť pokope. Slová k tomu, aby som vyjadrila svoju radosť som nepotrebovala. Objímala som ju dobrých desať minút.

.
.
.

Bolo desať hodín večer, keď sa mama s otcom postavili z gauča a popriali nám dobrú noc. Celý večer sme pozerali filmy. My s Maisie sme jedli pukance a smiali sa na všetkom, čo ani vtipné nebolo. Už pred nejakou dobou som si všimla ako obaja zívajú. Bolo len otázkou času, kedy si pôjdu ľahnúť. O hodinu na to sme sa spať pobrali aj my dve. Po sprche a umytí zubov som iba v dlhom čiernom tričku a nohavičkách padla do postele. Už som takmer spala, keď sa ozval buchot. Nie hocijaký. Niekto hádzal kamienky do môjho okna. Bola som príliš vyčerpaná, aby som tomu venovala pozornosť a snažila sa späť ďalej, no keď ten dotyčný, ktorý tie kamienky hádzal ani po niekoľkých minútach neprestal, chtiac-nechtiac som sa postavila a šuchtavými krokmi sa dotrepala k oknu. Pomaly som ho otvorila a so zalepenými očami sa pozrela dolu.

,,Ahoj, kvetinka," ozval sa chlapčenský hlas. Chlapčenský chrapľavý hlas, ktorý som tak dobre poznala a ktorý mi už toľkokrát spôsobil husiu kožu. A ani tentokrát tomu nebolo inak.

,,Čo tu robíš?" šeptom som na neho skríkla, tak aby ma počul.

,,Ustúp. Idem hore," za normálnych okolností by som ho poslala kade ľahšie a okno zatvorila, ale blížila sa polnoc a môj rozum momentálne už dávno spal. Prešlo niekoľko sekúnd a Max stál predomnou v čiernych džínsoch a mikine. Síce som cez tú tmu takmer nič nevidela, to, ako si ma prezeral som videla vinikajúco. Jeho tmavé oči kĺzali po mojom tele, až sa zastavili na mojej tvári a vyhľadali tie moje.

,,Všetko najlepšie, Olivia," zašepkal tak, aby som ho počula a zrazu predomnou držal kyticu ruží. Doteraz som si nevšimla, že by mal niečo v ruke. Prečo stále, keď sa sa ocitnem s ním nevnímam nič, len jeho?!

,,Ako si vedel?" povedala som po dlhšej dobe. Prekvapil ma. Veľmi.

,,Mám svoje zdroje," žmurkol na mňa a usmial sa. Roztrasenými rukami som od neho vzala kyticu a položila ju na stôl. Potom som sa opäť otočila k nemu.

,,Ďakujem," vydýchla som mu nahromadený vzduch priamo do tváre. Stál pri mne tak blízko. Vedela som, že by som ho mala odtiaľto vyhodiť, hoc aj cez zatvorené okno, no nemohla som. Niečo vo mne po ňom túžilo. Preto som nenamietala, keď si ma pritiahol ešte bližšie a jeho pery sa ocitli na tých mojich. Perami ma začal láskať a hrať sa s tými mojimi, no všetko to robil tak pomaly, tak precítene, jemne. Tak s láskou. Ani neviem ako, ocitli sme sa na mojej posteli. Tú noc sme však spolu nespali. Len sme sa bozkávali, túlili sa k sebe. Uvedomovala som si, že ráno si za to budem chcieť vytrhať vlasy na hlave, no v tej chvíli som inak nemohla. Max Royal si skrátka urobil miesto v mojom srdci a ani som o tom nevedela. No keď som sa ráno zobudila, bol fuč. Jediné, čo po ňom zostalo bola kytica ruží, ktorá stále ležala na stole, jeho vôňa na mojom vankúši a jeho dokonalá tvár vyritá v mojej hlave. No hneď vedľa jeho tváre bolo hrubo vyrité aj jedno slovo. NEMÔŽEŠ!