Maximilian Royal

Dvadsaťdva

Max: Zabudol som ti povedať, že sa mi naozaj páčia tvoje šortky, no už si ich na seba viac neber. Nechcem, aby každý videl polovicu tvojho zadku, ktorý patrí mne.

Táto správa mi prišla počas šiestej hodiny. Sánka mi spadla, keď som si prečítala jej obsah. Debil. Privlastňuje si niečo, čo nie je jeho.

Ja: Ten zadok je môj, nie tvoj.

Stlačila som tlačítko odoslať a mobil vopchala do vrecka. O niekoľko sekúnd mi prišla správa opäť. Očkom som sledovala profesora a mobil opäť vytiahla.

Max: Tým by som si nebol taký istý. Je môj, takisto aj ty. Chcem ťa, Olivia. Tak ako nikdy nikoho.

Už-už som sa mu chystala odpísať, keď sa vedľa mňa zjavil profesor s nastavenou rukou. Nemalo cenu odporovať mu. Porazene som mu mobil vložila do dlane a založila si ruky na hrudi.

,,Vidíme sa po škole, slečna Emersonová. Učebňa B11," vravel, keď išiel smerom ku katedre. Pretočila som očami a potichu zanadávala. Zasa sa odtiaľto nedostanem skôr ako o tretej. Super. Toto mi chýbalo. Ešte šťastie, že si neprečítal tú správu, ktorú som si nestihla prečítať pretože, keďže to písal Max, určite to nebolo nič, čo by mohli vidieť profesorove oči. Ak by to videl, bol by to skrátka masaker.

.

.

.

,,Tu máte a nech sa to viackrát neopakuje," profesor Lee mi podal môj mobil a ja som konečne mohla vypadnúť. Skoro som umrela. Hodinu som tu sedela a rozmýšľala nad hocičím, len aby mi čas rýchlejšie ubehol. Tá hodina bola snáď nekonečná. Rýchlou chôdzou som sa dostala cez nekonečnú chodbu ku svojej skrinke. Nikto nikde nebol. Všetci boli už dávno doma, futbalisti na ihrisku a rozlieskavačky v telocvični, ktorá bola na druhej strane školy. Učitelia zdrhli tiež a nejaký chalani, ktorí so mnou boli poškole a ktorých absolútne nepoznám už tiež zmizli preč prvými východovými dverami. Bola som tu sama. Keď som sa chystala otvoriť si skrinku, niekto mnou prudko trhol, otočil ma a natlačil na skrinku. Nevedela som, kto by to mohol byť, keďže o takejto dobe, tu nikto nebol. A hlavne nie nikto zo študentov. Na chvíľu som uvažovala, či to nie je Max, ale toto nebola jeho vôňa a ani pri dotyku som necítila nič. Zodvihla som hlavu a pohľad sa mi naskytol na tie odporné oči a slizký ksicht.

,,McRing, čo to, doriti, robíš!? Pusti ma!" trhla som rukami za účelom dostať sa z jeho zovretia, no nijako mi to nepomohlo. Práve naopak, ešte viac sa na mňa natlačil.

,,Slaská, sladká Olivia. Ja som ti vravel, že mi za tú facku zaplatíš. Nenechám ťa ísť," silno ma potiahol za ruku a začal ma za sebou ťahať ako nejakú handru. Začala som kričať, trhať rukou, snažiť sa ho zabrzdiť. Utiecť. Robila som všetko pre to, aby sa mi podarilo vytrhnúť mi ruku z jeho zovretia, no nemala som šancu. Bol silný. Na mňa až príliš silný. Opäť ma natlačil na tentoraz záchodové dvere a perami za vrhol na môj krk. Snažila som sa ho odstrčiť, nariekala som a prvé slzy sa vydrali na povrch. Prosila som ho, aby prestal, aby ma nechal ísť. No on pokračoval.

,,No tak. Ja viem, že to chceš," zamrmlal mi do krku a tentoraz sa vrhol na moje pery. Jazykom sa prebojoval do mojich úsť a začal ma dravo bozkávať. Bolo mi z neho zle, napínalo ma. Nespolupracovala som, no jeho to aj tak neodradilo. Rukou mi rozopol kraťasy a nechal ich spadnúť k mojim nohám. Rukami som ho začala biť ešte viac, nechty som mu zarývala do kože a dúfala som, že ho to bude bolieť natoľko, aby sa odtiahol a prestal. No on bol nezastaviteľný. Keď sa mu nepodarilo moje tričko pretiahnuť mi cez hlavu, lebo som ho stále ťahala smerom dolu, roztrhol ho. Zostala som pred ním len v podprsenke a nohavičkách. Tak strašne som plakala, prosila ho, aby prestal a kričala o pomoc, až mi pomaly odchádzali hlasivky. No bolo to zbytočné, keďže široko ďaleko nikto nebol. Ruky a kolená sa mi triasli a ak by nestál tak blízko pri mne, spadla by som.

,,Toto si užijem," zašepkal mi do ucha a rukou si začal rozopínať nohavice. Už som si myslela, že ma tam znásilní, keď sa zrazu prudko otvorili dvere a dnu niekto vbehol. Cez slzy som nevidela, kto to bol, no zjavne mi prišiel na pomoc. Sekundu na to som už necítila McRingovo telo na tom svojom, ani jeho nechutné pery, ani jeho odporné ruky na mojom tele. Padla som na zem a uslzenými očami som videla, ako niekto trieska do McRingovho tela, ktoré leží na zemi. Možno by ho tam aj zabil, ak by sa z mojich úst nevydral hlasný vzlyk. Osoba vstala od jeho bezvládneho tela a podišla ku mne. Navliekla na mňa svoje tričko a vtedy som zistila, kto je môj záchranca. Tú vôňu som veľmi dobre poznala. Vzal ma do náručia a venoval mi bozk do vlasov. Objala som ho rukami okolo krku a vzlykala mu, už do teraz nahej hrude.

,,Už som tu, Olivia. Som pri tebe. Už ti nikto neublíži."