Maximilian Royal

Osemnásť

Dni ubiehali a ubiehali. Z októbra sa pomaly, ale isto stával november. A s ním prichádzali aj moje narodeniny. Áno, moje sedemnáste narodeniny. Úprimne, bola som neskutočne nadšená, ale úspešne sa mi darilo nedávať to najavo.

Asi sa pýtate na Maxa. Čo vám poviem....

Jeho prepaľujúci pohľad, ktorý mi spôsoboval husiu kožu sa nedalo ignorovať. Jeho narážky a to, ako vždy spomenul TEN deň, vždy spôsobilo, že moje srdce bilo dvakrát rýchlejšie ako je normálne. A jeho dotyky robili s mojím telom niečo, čo som nedokázala ovládať. Kam som sa pohla, bol tam. Akoby bol môj tieň. Presne tak. Ako zasratý tieň mi chodil za zadkom všade, kam mohol. Na jednu stranu mi to vadilo, pretože stále sa mi pri pohľade na neho vybavili spomienky na náš spoločne strávený deň. No na druhú stranu som bola rada. Pretože som mala pocit, že na mňa dáva pozor. Že sa mi nemôže nič stať.

,,Hej, Liv, počúvaš?" s myšlienok ma vytrhol hlas mojej hnedovlasej najlepšej kamarátky.

,,Prepáč, čo si vravela?" zahnala som všetky myšlienky na Maxa Royala a svoju pozornosť obrátila na Sabrinu.

,,Ale nič. Aj tak by si ma po chvíli opäť prestala počúvať a stratila sa v myšlienkach o Maxovi," zatriasla hlavou a tým donútila svoje vlasy padnúť jej cez plecia dopredu. Čo jej samozrejme vadilo a preto si ich jedným pohybom ruky opäť vrátila na chrbát.

,,Neviem, o čom hovoríš," snažila som sa to povedať čo najpresvedčivejšie, ale Sabrinin absurdný úpohľad mi napovedal, že nech poviem, čo chcem, aj tak tomu veriť nebude.

,,Ty si myslíš, že som slepá?" už-už som išla povedať že áno, pretože neraz sa mi stalo, že ma Sab v strede hodiny vyrušovala s tým, že nevidí, čo je napísané na tabuli. Pri chôdzi po uliciach do mňa drgala, aby som jej povedal, kto ide oproti nám alebo či náhodne okolo idúci chlapec nie je pekný, pretože ona mu nedovidela do tváre. Áno, Sabrina je slepá ako naša suseda, ktorá má snáď už sto rokov.

,,Nie, neodpovedaj," ruku zodvihla do vzduchu na znak, že mám moje už mierne otvorené ústa, s ktorých sa išla vydrať odpoveď na jej predchádzajúcu otázku, zatvoriť. S úškrnom som opäť zovrela pery a venovala sa jedlu na tanieri predo mnou.

,,Vidím tie pohľady, ktoré na neho hádžeš a poznám ťa až príliš dobre na to, aby som vedela, že na neho stále myslíš. A tie jeho pohľady tiež nie sú práve nenápadné," mala pravdu. Neboli. Prstom jemne naznačila, aby som sa obzrela. Urobila som tak a moje oči sa okamžite stretli s tými jeho. Sedel s kamarátmi pri stole, no väčšiu pozornosť venoval mne ako chalanom, ktorý sa mu snažili niečo povedať. Nemohla som si pomôcť a musela som si zahrýznuť do spodnej pery. To vyvolalo, že sa mu na tvári zjavil arogantný úsmev. No o niekoľko sekúnd na to, ten dych berúci úsmev vystriedalo zamračenie sa, stisnutie sánky a prepaľovanie niečoho za mnou. Zamračila som sa a otočila sa. V tom som zistila, že to na čo sa mračil nebola vec, ale človek. Jason McRing si sadal vedľa mňa s tým jeho typickým slizkým úsmevom.

,,Ahoj, Olivia," prisunul sa bližšie a svoju ruku prehodil cez moje plecia.

,,McRing," zhodila som mu ruku z mojich ramien a obrátila sa k nemu čelom, ,,odpáľ."

,,Ale, no. Nerom drahoty. Veď sa s tebou snažím len normálne rozprávať," opäť sa mi okolo pliec ocitla jeho odporná ruka. Nechápte ma zle. Jason McRing bol vcelku sexy tretiak, Maxov spolužiak, no tak veľmi ako pekný bol, také veľké úchylné prasa to bolo. Bol ochotný urobiť všetko, aby sa s nie kým, koho si vyhliadol, vyspal. Žiaľ Bohu, tentoraz som to bola ja.

Odskočila som od neho a vstala zo stoličky. Vak som si prehodila cez jedno plece a do druhej ruky som vzala tácku s nedojedeným obedom.

,,Nechcem mať s tebou nič spoločné, rozumieš?" môj hlas bol úplne vážny. On sa snažil potlačiť smiech a Sabrina, ktorá bola z celej tejto situácie celá nesvoja sa snažila, čo najrýchlešie postaviť sa zo stoličky a nahádzať svoje veci, ktoré boli porozhadzované po stole, naspäť do tašky. Keď sa postavila vedľa mňa a bola pripravená na odchod otočila som sa a s tichou nadávkou na McRinga som sa so Sab po mojom boku vybrala preč.