Maximilian Royal

Dvadsaťosem

Zaspať sa mi podarilo až nad ránom. Stále som videla tie tmavé oči plné smútku, keď som od neho utekala. Počula som výkriky môjho mena. Jeho tvár ma prenasledovala. A keď som sa ráno prebudila prvá vec, ktorú som uvidela, keď som zišla do kuchyne, boli tie tmavé oči. No tentoraz nepatrili Maxovi, ale Jeremymu, ktorý sedel na barovej stoličke, Maisie mu sedela na kolenách a vyzerali ako najšťastnejší pár na svete.

,,Dobré ráno," pozdravila ma s úsmevom na tvári Maisie. Jeremy mi na pozdrav kývol hlavou a ďalej sa venoval raňajkám.

,,Ako pre koho," zamrmlala som a vyvalila sa na stoličku oproti. Videla som, ako sa na seba Mais s Jeremym pozreli a hneď vzápätí na to sa pozreli na mňa.

,,Si v pohode? Ak si sa stále nezmierila s našim vzťahom tak-" začala Maisie.

,,Nie, o vás dvoch nejde. Aj keď Jeremymu stále neverím, netočí sa všetko len okolo vás," prerušila som ju. Maisie sa neisto a s otázkou v očiach pozrela na Jeremyho, na čo on len mykol plecami.

,,Tak o čo ide? Ide o Maxa?" zamrzla som v pohybe. V momente, ako Maisie vyslovila jeho meno som si opäť spomenula na jeho sklenené oči a tvár a vlasy. Tak veľmi som chcela teraz byť pri ňom. Áno, je to tak. Chcela som ležať vedľa neho, dotýkať sa ho, vidieť jeho úsmev, ktorý by patril len mne, nikomu inému. Chcela som, aby ma objímal, láskal a bozkával. No tak, ako som ho chcela, tak som sa nevedela zbaviť pocitu, ktorý mi vravel, že ma len využíval, že sa so mnou zahrával.

Zodvihla som hlavu a pohľad som upriamila na dvojicu predo mnou. Obaja sa na mňa pozorne dívali a čakali na odpoveď. Úprimne? Myslím si, že obaja vedeli, že som smutná kvôli nemu, len to chceli počuť vyjsť z mojich úst. Pokývala som na znak nesúhlasu a postavila sa zo stoličky. Sama neviem, či som tým myslela nie, alebo že to majú nechať tak a neriešiť to.

,,Liv! Nech ide alebo nejde o Maxa, tak sa daj dokopy. Pretože dnes večer ideme na večeru s Jordanovcami a aj s Royalovcami."

Super, ešte toto mi chýbalo.

.

.

.

Mama s otcom prišli domov okolo druhej poobede. Jeremy odišiel tesne pred tým. Celý čas som bola zavretá v izbe a snažila sa nemyslieť na to, že budem musieť stráviť celý večer v jeho prítomnosti. O pol štvrtej som sa začala chystať a o piatej sme už vstupovali do reštaurácie. Bola jedna z najluxusnejších reštaurácii v tomto meste. Chodili do nej poväčšine len zazobanci alebo snobi. A teraz som do nej vchádzala ja po boku mojej sestry. Mama s otcom išli pred nami a viedli nás pomedzi stoly, až niekam do zadu. Maxa som uvidela už z diaľky. Sedel na stoličke a pozeral sa na svoje ruky, ktoré mal položené na stehnách.

Vyzeral...

Na nič.

Presne ako ja. Hnedé vlasy mu padali do očí, no neupravoval si ich. Aj tak však vyzeral dychberúco, fámozne. Vedľa neho sedel Jeremy, ktorý bolo presný opak Maxa. Doslova žiaril. A keď uvidel Maisie, ako k nemu kráča vedľa mňa v krátkych šatách hneď vyletel zo stoličky. To upútalo aj Maxovu pozornosť. Zodvihol hlavu a jeho pohľad sa okamžite stretol s tým mojím. Očami si ma prehliadol od hlavi až po päty a opäť sa mi zadíval do očí. Pozeral sa mi do očí a snažil sa mi z nich niečo vyčítať. Hľadel na mňa tak skúmavo. Mala som pocit, že mi vidí až do duše.

Pohľad na neho ma bolel. Rýchlo som prerušila očný kontakt a pozrela sa hocikde len nie na neho, no po celý čas som sa tvárila neutrálne, nedala som na seba nič poznať. Očkom som o neho opäť zavadila a videla som, ako sklamane sklonil hlavu. Maisie už sedela na stoličke vedľa Jeremyho, vedľa ktorého sa usádzal jeho otec, ktorý sa doteraz vítal s mojimi rodičmi.

,,Prepáčte, že meškáme," ozvalo sa za mnou a hneď na to sa vedľa mňa zjavila útla žena s ryšavými vlasmi, stredne vysoký chlap a na blonďavo odfarbené dievča. Jordanovci. Všetci mali na tvárach až prehnane veľké úsmevy. U Camily a Jamesa som si nebola istá, či sú úprimné, no ten Savanin bol falošný ako jej vlasy. To by si všimol aj slepý. Nechápem, prečo zo seba Savanah robí takú suku. A tiež nechápem prečo sa aj oblieka a maľuje ako suka. Ak by sa prezentovala normálne bola by z nej aj celkom pekná baba.

Všetci sa zvítali a posadali si. Neuniklo mi, ako sa Savanah doslova hodila na stoličku, ktorá bola vedľa Maxa. Vedľa nej si sadli jej rodičia a voľné miesto ostalo len jedno. A práve to miesto bolo oproti Maxovi. Až teraz mi došlo, že som po celý čas stála na mieste ako stĺp.

,,Liv, sadni si," prehovoril na mňa otec a ukázal na jedinú voľnú stoličku. Všetci na mňa upreli pohľady, čo bolo dosť nepríjemné. S menším zaváhaním som sa teda usadila medzi Camilu a moju mamu. Cítila som na sebe Maxov pohľad, no nepozrela som sa naňho. Dala som si jasný cieľ. Ignorovať ho po celý večer a potom aj po celý zvyšok môjho života. Zabudnúť na neho a docieliť aj to, aby on zabudol na mňa.