Maximilian Royal

Dvadsaťdeväť

Čas ubiehal až príliš pomaly. Všetci sa bavili, teda až na mňa. No a Maxa. Celý čas som mu nevenovala ani jeden pohľad, zatiaľ čo ten jeho na mne visel neustále. Nemusela som si to overovať. Ten spaľujúci pohľad som cítila až v kostiach. Všetci okolo sa rozprávali, smiali a pekelne pomaly jedli každý chod. Sem-tam som prehodila slovko s mamou alebo odpovedala na nudné otázky Camily, ktorú moje odpoveďe aj tak nezaujímali, len sa chcela hrať na niečo viac. Taktiež som si všímala Savanine vraždiace pohľady, ktoré mi venovala snáď každú chvíľu, keď Max venoval pozornosť mne a nie jej. Stále sa s ním snažila nadviazať rozhovor, no on ju nepočúval. Zaregistrovala som, aj ako mu položila ruku na stehno, na čo ju za tu ruku zobral a položil ju na stôl. Nad tým som sa musela v duchu zasmiať. No možno to nebolo len v duchu, keďže na mňa Savanah doslova zavrčala a chýbalo len trochu a možno by po mne aj skočila. Savanah sa skrátka márne snažila upútať jeho pozornosť. Tá patrila len a len mne.

Za spomenutie by stáli aj naše hrdličky. Sedeli vedľa seba tak blízko, že by sa medzi nich nevošiel ani papier. Stále si niečo šuškali a smiali sa. Vôbec ich nezaujímalo, že hneď vedľa nich sedia ich rodičia.

,,No a čo ty, Olivia. Maisie a Jeremy sa dali dokopy. Ty si si žiadneho fešáka ešte nenašla?" po tejto Camilinej otázke som sa skoro zadusila vodou, ktorú som práve pila. Neušiel mi Savanin smiech. Camila ma jemne pobúchala po chrbte. Zrazu všetci stíchli a pozreli sa mojím smerom.

,,No, Olivia, to by zaujímalo aj mňa,"
prehovoril na mňa otec. Všetci mlčali a čakali, čo poviem. Dokonca aj Maisie s Jeremym sa prestali venovať jeden druhému a čakali, čo vyjde z mojich úst.

,,Ja, ehm, vlastne áno. Ale je to iba kamarát. Zatiaľ," prehovorila som po prvý raz, odkedy som si sadla za stôl niečo iné ako áno, nie alebo hm a pozrela som sa na Maxa. Jeho obočie bolo stiahnuté. Mračil sa na mňa.

,,Áno a kto to je? Poznáme ho?" táto otázka prišla od mamy. Nepozrela som sa na ňu. Celý čas som sa s neutrálnym pohľadom pozerala na Maxa, ktorý mal stisnutú sánku a prepaľoval ma pohľadom.

,,Nie mami, myslím, že ho nepoznáš. Ale Max ho pozná."

,,Naozaj?" spýtala sa prekvapene mama. Max sa ešte viac zamračil a videla som, ako sa mu na rukách napínali svaly od toho, ako stíska päste.

,,Je to jeho spolužiak." Max jemne pootvoril ústa zhlboka dýchajúc.

,,Volá sa Noah. Noah Parker." Tentokrát som myslela, že Max vybuchne. Na krku mu vystúpili žily od toho, ako veľmi mal sánku stisnutú.

,,Ale ako som povedala, je to ešte len kamarát. Takže môžme zmeniť tému," falošne som sa usmiala. Všetci sa našťastie opäť vrátili ku svojim rozhovorom. Vycítila som na sebe Maisin pohľad. Nechápavo na mňa pozerala. Mykla som plecami a opäť som svoju pozornosť presmerovala na svoj tanier.

Ďalšie minúty ubiehali a ja som sa čím ďalej tým viac nudila, aj keď som si myslela, že to ani nie je možné. Bolo pol ôsmej, keď som sa zodvihla so slovami, že už pôjdem domov, lebo ma bolí hlava. To pravda nebola. Len som chcela čo najskôr vypadnúť. A taktiež mi trebalo na záchod. Po celý čas som sa nepostavila zo stoličky, lebo som vedela, že ak to urobím a pôjdem na záchod, Max ma bude nasledovať. A rozhovoru a byť v jeho prítomnosti osamote som sa chcela vyhnúť.

,,A ako sa dostaneš domov?" spýtala sa ma mama. Pohľad som hodila na Maisie, či nejde tiež. Išla by som peši, ale je to dosť ďaleko.

,,Ja nejdem domov. S Jeremym sa ideme ešte prejsť," ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

,,Ja ju odveziem," presne túto vetu som počuť nechcela. Aspoň nie od človeka, ktorý ju vyslovil. Všetci sa pozreli na Maxa, ktorý už vstával zo stoličky. A ja som nebola výnimkou.

,,Naozaj? To by si bol zlatý," usmiala sa na neho mama.

,,Jasné. Tiež už chcem ísť a po otca sa vrátim, keď mi zavolá."

,,To nebude potrebné. Hodíme ho domov, keď pôjdeme aj my," ozval sa môj otec.

,,Tak fajn. Môžme teda ísť," Max zasunul stoličku a pozrel sa na mňa.

,,Ale to je v pohode. Ja pôjdem pešo," nervózne som sa usmiala. Nechcela som s ním byť 15 minút v jednom aute. Preboha, veď celý večer som riskovala prasknutie môjho močového mechúra len kvôli tomu, aby som sa s ním neocitla niekde sama a teraz s ním mám stráviť štvrť hodiny? Niekto ma tam hore asi naozaj nemá rád.

,,Ale neblázni, Max ťa odvezie," zapojil sa do toho jeho otec.

,,Ale mne to naozaj ne-"

,,Odveziem ťa, dobre? Mne to problém nerobí," povedal Max. Jeho hlas bol rázny a pevný. Pohľadom aj tým tónom ma donútil stíchnuť a postaviť sa zo stoličky. So všetkými som sa rozlúčila, vzala si kabelku a pobrala sa vonku z reštaurácie. Po celú cestu k autu som sa modlila, aby som tú cestu prežila.