Maximilian Royal

Tridsať

Rýchlymi krokmi som sa dostala k autu a postavila sa na stranu spolujazdca. Max sa po niekoľkých sekundách zjavil na strane šoféra a odomkol auto. Sledoval ma, no ja som mu nevenovala ani jeden pohľad a mala som v pláne v tom aj pokračovať. Ignorovať ho po celú cestu. Sadla som si na sedadlo a zabuchla dvere. Najsilnejšie, ako som mohla. Z trucu. Nemusela som sa presviedčať o tom, že na mňa Max hodil vražedný pohľad, keďže som ho veľmi dobre cítila. Max vopchal kľúč do zapaľovania a naštartoval.

V aute sa niesla napätá atmosféra a ticho. Mrazivé ticho, kde by ste počuli aj spadnutie pierka. Ticho pred búrkou. Bolo tam dusno. Obaja sme mlčali. Ja som sa pozerala von z okienka a sledovala nočnú Atlantu. Max pravdepodobne sledoval cestu, no sem-tam venoval pohľad aj mne. Teda môjmu chrbtu, keďže som bola obrátená a nalepená na okno. Odpočítavala som sekundy do momentu, kedy sa odtiaľ dostanem. Keď som spozorovala mne veľmi dobre známu štvrť, vo vnútri mňa som začala výskať a tešiť sa. Keď sme zabočili na ulicu, na ktorej som bývala celý môj život, vo vnútri mňa som už skákala dva metre do vzduchu. No ešte som si nevydýchla. Vydýchnem si, až keď budem v bezpečí môjho domu a mňa a Maxa budú rozdeľovať zamknuté dvere.

Auto sa zastavilo a ja som okamžite uvidela náš dom. Zastavili sme oproti nášmu domu, keďže sme išli opačným smerom. Takže sme zastavili hneď pred príjazdovou cestou nášho suseda.

Z auta som vyskočila, ako keby ma kopla elektrina. Naozaj. Ak by boli tie dvere zamknuté, asi by som vyskočila cez okno a bolo by mi jedno, že je zatvorené. Rýchlymi krokmi som sa vybrala cez cestu smerom k dverám od môjho domu, keď som započula zabuchnutie dverí a na to aj zamknutie auta. Bolo mi jasné, že Max ide za mnou, preto som zo zrýchleho kroku prešla do behu. Prebehla som cez trávnik, neobťažovala som sa ísť po chodníku. V kabelke som sa začala prehrabávať snažiac sa nájsť kľúče. Počula som Maxove kroky, keď prechádzal po chodníku smerom ku mne.

Konečne som v ruke zacítila studené kovové kľúče, ktoré som rýchlo vytiahla a zastrčila do zámku. Náš zámok je niekedy ťažké odomknúť, veľakrát s ním zápasím aj niekoľko minút, no tentoraz ma tam hore bolo niekomu ľúto a tak som bez ťažkostí odomkla a otvorila. Už som sa chystala zabuchnúť dvere z vnútra a začínala som sa tešiť, že nebudem musieť čeliť Maxovi, keď mi zatvorenie dverí prekazila jeho noha. Akokoľvek veľmi som sa snažila pretlačiť ho a zavrieť tie posraté dvere, aj tak sa nakoniec Max ocitol v predsieni oproti mne, nohou zatvárajú dvere za ním.

Nasucho som prehltla. Jeho oči sa vpíjali do tých mojich.

,,Odíď, Max," prehovorila som, no môj hlas nebol taký rázny, akoby som si želala, aby bol.

,,Nie," pokrútil hlavou a urobil krok ku mne. Ja som zasa urobila krok dozadu.

,,Neodídem. Viem, že mi neveríš. Viem, že si myslíš, že som s Jerom mal nejakú posratú dohodu-"

,,Pozri, medzi nami nič nie je," prerušila som ho, aj keď som vedela, že to čo vravím, nie je pravda.

,,Využil si ma, hral si sa so mnou, no medzi nami už nič nie je. Takže môžeš ísť"

,,Nie, to nehovor. Vieš, že to nie je pravda," piblížil sa ku mne o ďalší krok. A potom ďalší a ďalší. A ja som cúvala a cúvala, až dokým som nenarazila do steny.

,,Nevyužil som ťa, ani sa s tebou nehral. Olivia, doriti, neklamal som. Chcem ťa. A ty chceš mňa. Viem to. A vieš to aj ty," vydýchol mi do tváre a pritlačil sa na mňa jeho telom. Bola som v pasci. Nadvihla som hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí a povedať, že to nie je pravda, že ho nechcem a že klame, no keď sa moje oči stretli s tými jeho, všetky slová a myšlienky zrazu pominuli. Tak veľmi som toho chlapca chcela, že nech som bola presvedčená o tom, že ma využíval alebo o čokoľvek inom, rozhodla som sa na to zabudnúť. Aspoň na chvíľu. A nahlas som vzdychla, keď sa jeho teplé dlane ocitli na mojich lícach a jeho pery narazili na tie moje.