Rose Chamberlainová by bola najradšej, keby sa všetko vrátilo do normálu. Ale čo je vlastne normál, keď nedávno zistila, že je čarodejnica a musí nastúpiť na Rokfortskú strednú školu pre čarodejníkov, do ktorej nastúpila až vo štvrtom ročníku.
Aby...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
35 | Nočný rozhovor s profesorom Dumbledorom
Dívala som sa na Daphnine chabé telo, ktoré pravidelne dýchalo, ale vyzeralo ako mŕtve. Jej tmavé vlasy žiarili v žiare krvavého mesiaca a jej bledú tvár lemovali čierne kruhy pod očami, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Crucio kliatba ju nemohla zabiť, ale len trápiť.
Nevedela som, čo mám robiť a ako mám ďalej postupovať. V obrovskej triaške a v strese som sa zohýňala nad omdletou Daphne Greengrasovou. Neustále som jej kontrolovala tep a očakávala som Snapa v sprievode slizolinských prefektov.
,,Preber sa," mrmlala som si popod nosom a po líciach mi stekali jemné kvapky sĺz. Čo ak prestane biť jej zlomyseľné srdce, ktoré bolo také mladé. Nemohla som ju zabiť. Nemohla som usmrtiť Daphne Greengrassovú.
Stále som sa dívala na jej tvár a spoza uslzených očí som stále dúfala, že sa preberie. Že sa opäť zadívam do jej šialených očí, ktoré som uzrela pred pár minútami.
Môj život bol ako sivé mračná, z ktorých každú chvíľu pršalo. Stále som nemohla uveriť tomu, čo sa tu pred pár minútami udialo. Daphninine ruky zvierali môj prútik, ktorého som sa nedotkla. Ale ako vysvetlím ten obrovský príval mágie, ktorý odrazil kliatbu Cruciatus?
,,Slizolinská kráľovná, tak záhadná a zvláštna čarodejnica," opäť som započula ten známi a tak vzdialený hlas, ktorý ma mátal v snoch a z ktorého mi behal mráz po chrbte.
Ihneď som sa postavila, čo najďalej od Daphnininho tela, ale prútik som nevzala. Bol to jasný dôkaz toho, že ma odzbrojila.
Ale mala som ešte jedno eso v rukáve. Spoza boku topánky som vytiahla strieborný, zlatý nôž, ktorý bol z ostrej čepele. Ak by ma niekto spatril, tak by si pomyslel, že som šialenec, ktorý utiekol zo Svätého Munga. V momente ako som nôž vytiahla, tak ma zaplavil nával smiechu, ktorý mi vibroval v ušiach. Toľká radosť a poníženie z toho smiechu vychádzala.
,,Tvoja mágia v tele je oveľa silnejšia ako nôž, ktorý držíš, Slizolinská kráľovná," opäť prehovoril hlas, ktorý bol tak tajomný a zvláštny. Nebol to hlas starca, ale hlas mladíka.
A v tom som pocítila opäť ten istý nával mágie, ktorý ma pohltil. Celým telom mi prešla triaška a cítila som v sebe cudziu, ale pokrvnú dušu, ktorá ma obkľúčila a spájala nás v jedno.
Tma.
Strach.
Temnota.
To všetko som videla a cítila v jednej chvíli. Stála som v tmavej sále, v ktorej sa týčilo sto postáv, ktorých telá zahaľovali čierne obleky a hábity. Sedeli vôkol dlhého stola a ich tváre boli zahalené maskami a dívali sa na ženu, ktorá kráčala po tmavo-zelenom gobelíne, ktorý bol rozostretý na stole. Nevidela som jej do tváre, ale jej bosími nohami pripomínala tigra, na jej hlave sa týčila zlatá koruna, ktorá zvýrazňovala jej čierne šaty, ktoré sa jej ťahali po gobelíne. Mierila k vytesanému trónu, ktorý bol z číreho zlata a v tom sa na mňa otočila.
