Rose Chamberlainová by bola najradšej, keby sa všetko vrátilo do normálu. Ale čo je vlastne normál, keď nedávno zistila, že je čarodejnica a musí nastúpiť na Rokfortskú strednú školu pre čarodejníkov, do ktorej nastúpila až vo štvrtom ročníku.
Aby...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
39 | Nepomenovaná kapitola
Draco
Do hlavy mi stúpila horúčava a srdce mi bilo ako splašené. Díval som sa do Chamberlaininých smaragdových očí a zem sa mi roztápala pod nohami. Jej pery boli jemne pootvorené a do líc jej stúpala červeň a vôkol mňa sa rozšírila jej vôňa: jesenného lístia, čerstvo nakosenej trávy a mágie, bez ktorej by to nebola Chamberlainová.
Vedel som, čo musím spraviť. Pre jej vlastné dobro. Pre dobro každého, koho miluje. Ako jej len teraz poviem slová, ktoré som si každý deň nacvičoval, keď ju teraz držím v náručí a dívam sa na jej mäkké pery, ktoré hltám pohľadom? Musím to spraviť. Musí ma nenávidieť tak, ako ja nenávidim sám seba.
Pomaly a nežne som sa priblížil k jej perám a zacítil som Chamberlainovej nádych, ktorý sa mi priečil ešte viac. Musíš to spraviť. Prešiel som jej rukou po rozžeravenom líci a zastrčil som jej husté, tmavé vlasy za ucho, no v momente ako som sa približoval k jej perám, tak som povedal zrejme jedinej osobe, ktorej na mne záležalo slová, za ktoré sa budem nenávidieť ešte väčšmi.
,,Myslíš si, že by som pobozkal také monštrum ako si ty?" Pocítil som obrovskú prázdnotu v srdci, no na tvári sa mi črtal uškrňajúci sa výraz tváre. Nemohol som sa na ňu dívať. Oči sa jej leskli ako diamanty, ktoré niekto rozdrvil na márne kúsky a jej rozstrapatené vlasy, jej odstávali ako rozblčané plamene. V tom momente som pocítil tvrdý úder, ktorý mi darovala Chamberlainová a bola to len útecha, ktorá mala spraviť to, čo som plánoval. Bolesťou, ktorú mi spôsobila nebola fyzická, ale bola to bolesť, ktorú som jej spôsobil ja. No už len pár sekúnd prešlo a už som len počul buchot dverí, ktorý sa bude navždy ozývať v tejto izbe.
Rose
Hlava sa mi krútila od toľkého hnevu a do očí sa mi hrnuli slzy, z ktorých ma boleli viečka. Čo najrýchlejším krokom som mierila do tajnej klubovne a jedným ťahom prútika som zviditeľnila neviditeľne schody, ktoré mierili do klubových dverí. Moje nervy mi praskali a môj výkrik otriasol klubovňou.
Vedela som, že som monštrum. Vždy som to tvrdila. Nenávidim seba zato, čo som. Zloba, ktorá sa šíri a nakoniec ťa pohltí ako presýpacie hodiny, ktoré sypú jemný piesok, ktorý sa nahromadí a vznikne z neho piesočná duna, ktorá kryje všetko zlo, ktoré v sebe drží.
Sadla som si na čierne kreslo a môj hnev pomaly ustupoval, ale spomienka sa ma živo dotýkala. Dívala som sa na maminu fotografiu a pohlcoval ma smútok, no v tom sa mi pred očami zjavil voňavý pergamen a môj zrak spatril slová, ktoré boli napísané Fredom Weasleym.
