Zničil si mi život H.S. ✓

38

Deň odchodu

Vôbec sa mi nechcelo odtiaľto odchádzať. Nechcela som aby sa to vrátilo do starých koľají. Chcela som tu byť s ním.

Ráno sme si s Kikou privstali aby sme sa stihli zbaliť. Ako každé ráno som si spravila rannú hygienu. Otvorila som skrinku a rozmýšľala, čo si oblečiem.

Po dlhšom uvažovaní som vybrala modré riflové kraťasy. A biele volánikové tričko. Ani neviem odkiaľ ho mám. (hore). Vlasy som si len prečesala a nechala ich nech mi spočívajú na pleciach.

Vytiahla som si kufor a začala sa baliť. Po dobalení všetkých potrebných vecí sme sa vybrali na raňajky.

-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-

Už sme všetci vonku, sedíme na svojich kufroch a čakáme na autobus, ktorý nás  má odviezť naspäť domov. Samozrejme mešká. Už päť minút. Na chodenie na čas si potrpím.

"Konečne" poviem keď uvidím prichádzať náš tmavo modrý autobus. Šofér našu batožinu uloží do batožinového priestoru a my si môžeme ísť sadnúť. Sadnem si na prázdnu sedačku a kabelku si položím vedľa seba.

Je tu miesta dosť takže sa nemusím báť, že by niekto nemal miesto. Asi sa pýtate kde je Kika? Odpoveď znie takto. Kika sa rozhodla navštíviť svoju babku, ktorá býva asi tri kilometre odtiaľto a u nej aj prespí takže príde domov až zajtra.

S kabelky som vytiahla sluchátka a mobil. Sluchátka som zastrčila do mobilu a zapla ho. Pustila som si pesničku a pohodlne sa usadila.

Blížil sa koniec pesničky a ja som zrazu pocítila na stehnách niečo studené. Otvorila som oči a všimla si kabelku položenú na mojich stehnách. Hneď som vedela, že si ku mne niekto sadol. Pozrela som sa na osobu sediacu vedľa mňa.

Bol to on. Chlapec so zelenými očami. "Ahoj" pozdravila som ho a z uší si vytiahla sluchátka. "Ahoj" odzdravil ma.

"Harry?"

"Hm?" Ešte raz som sa pozrela na jeho tetovania a premyslela si otázku. "Prečo máš toľko tetovaní?" Dostala som zo seba.

Prestal sa hrať s prsteňom v rukách a nasadil si ho naspäť na prst. Zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa. To sklamanie a bolesť v jeho očiach som si nemohla nevšimnúť.

"Poviem ti to neskôr dobre?" Povzbudivo sa na mňa usmial. Prikývla som. "Bolí to?" Spýtala som sa ho znovu. Nechápavo sa na mňa pozrel. V duchu som pretočila očami

"To tetovanie, bolí to?" Skúsila som znovu. "Teraz nie" odpovedal. "Si nemožný" odsekla som. Samozrejme nezabudol prevrátiť očami. "Ako koho, mňa to napríklad nebolelo" konečne odpovedal na otázku.

"Poznáš niekoho kto vie robiť tetovania?"

"Áno, u nás v meste je jeden dobrý tatér, prečo?"

"Chcem si dať spraviť tetovanie na narodeniny" povedala som.

Ďalšia časť je na svete. Dúfam že sa páčila.