Zničil si mi život H.S. ✓

48

"Kam by si chcela teraz ísť?" Spýtal sa ma Harry, keď sme vchádzali do jeho auta. "Hmm, neviem" zamýšľala som sa. "Poznáš jazero pri parku?"

"Jazero?" Spýtavo som naňho zahľadela. "Áno" bez váhania odpovedal. "Ty myslíš to, do ktorého si ma hodil?" Spomenula som si na tie časy. Harry mi vtedy strašne nadával a vysmieval sa mi.

Nad týmito myšlienkami som pokrútila hlavou a snažila sa ich dostať z hlavy. "Uhm" prikývol hlavou. Bolo divné tu sedieť a rozprávať sa s Harrym. Pomaly som prestávala veriť, že mi kedysi ublížil.

"Nad čím premýšľala?" Spýtal sa ma po chvíli ticha. "Nad ničím" zaklamala som. "Bol som strašný debil že?" Odhalil ma. "Nie nebol.... možno trochu" zasmial sa a hneď sa mi zlepšila nálada.

"Spomínam si, ako si ma do toho jazera hodil a ja som sa tvárila, že sa topím," zasmiala som sa a pokračovala ďalej. "Potom si za mnou skočil a vynoril sa predomnou, to bolo prvýkrát, čo som tvoje oči videla z blízka."

"Moje oči?" Spýtal sa neveriacky. "Áno, tvoje oči" odpovedala som a pozrela sa mu do očí. "Pamätám si, ako sme vyšli na breh a tebe sa to biele tričko prilepilo na hruď a spod neho ti ptresvítala..."

Nedokončil, pretože som mu rukou zakryla ústa. Zasmial sa mi do ruky. "Nepokračuj!" Zahriakla som ho. "Dobre" povedal pokojne. "Ja ale na ten pohľad nikdy nezabudnem" usmieval sa a pozeral na cestu.

"Ty si nechutný" okomentovala som ho a tak sa aj zatvárila. Cesta netrvala dlho, pretože sme celú dobu diskutovali. Keď auto zastavilo, otvorila som dvere a vystúpila von. "Vyzerá presne tak, ako si ho pamätám" okomentovala som ho.

Harry len prikývol a podišiel ku mne. "Harry? Prečo sme sem prišli?" Spýtala som sa ho. "Len som ho chcel vidieť" pokrčil plecami. Mala som tušenie, že klame.

"Stalo sa niečo?" Spýtala som sa ho a chytila ho za ruku. "Nie" odvetil. "Vieš, že mne môžeš povedať všetko."

"No... Na začiatku prázdnin, čo je v tento piatok, odchádzam s chalanmi na turné" dokončil svoj monológ a mne padla sánka. Školu už pomaly skončil, čiže sa už nebudeme toľko vídať. "Na ako dlho?" Spýtala som sa so slzami na krajíčku.

"Pol roka" povedal po zaváhaní a pritiahol si ma do objatia.

Ďakujem za prečítanie, docela smutná správa, tak som vám hore hodila smutnú a zároveň depresívnu pesničku. Snáď sa páči. (Damien Rice- 9 crimes)

Tento príbeh zachvíľu ukončím, no môžte sa tešiť na nový príbeh:)

Ily