[UN]FAIR GAME- h.t. /sk/

-37-

Prešli už ďalšie tri dni odkedy som sa s Patrickom nevidela a ani s ním nebola v kontakte.
Vianoce sú za mnou, Silvester tiež a onedlho začína škola. Nemôžem uveriť ako pomaly to avšak zbehlo.

Čas sa mi bez Patricka vlečie ako slimák. Nevládzem jesť, nevládzem chodiť, nevládzem sa ani učiť. Nedokážem premýšľať nad ničím iným iba nad tým ako veľmi chcem byť s ním a ako veľmi chcem aby bolo opäť všetko v poriadku.

Chcem aby sa nič z toho nestalo, aby to bola len obyčajná mini hádka, ktorú vyriešime spolu tak ako všetko. Chcem ho opäť vidieť, zapliesť moje prsty do jeho vlasov pritom ako ho budem objímať alebo bozkávať na pery. Chcem cítiť jeho vôňu a počuť jeho hlas. Chcem aby ma rozosmial a aby mi dal prameň vlasov za ucho. Aby sa na mňa usmial a aby mi prstami prechádzal po celom tele. Aby ma bozkával aj tam kde by som to nikomu okrem neho nedovolila.

Patricka milujem.
Áno presne tak, zamilovala som sa a už ma viac nebaví tajiť moje city k nemu.
Viem to, že ho milujem.
Na jeho spiacu tvár by som sa dokázala pozerať hodiny, dokázala by som jeho historky z hádzanej počúvať tak dlho až by nezaspal.
Hodiny by som vydržala aj to jeho frflanie.
Mohla by som sa aj pokojne celý deň pozerať na to ako vo fitku cvičí.

Moji rodičia vždy trvali na tom aby som bola perfektná. Aby som vynikala v škole, mala samé jednotky, chodila na vedecké súťaže a všetko vždy vedela. Postupom času prišlo aj to, že som musela vynikať v naozaj všetkom. Musela som reprezentovať samú seba ako dokonalú dcéru, ktorá robí všetko. Preto som začala chodiť plávať, hrať na klavír, chodiť na gymnastiku a behať. Moji rodičia chceli aby som nie len všetko vedela a mala kopec mimoškolských aktivít, no aj vyzerala najlepšie ako sa to len dá. Predovšetkým moja mama.

V obdobi puberty som nabrala na váhe a vynechávala fyzické aktivity, ktoré som mala v pláne. Vážila som viac než kedykoľvek predtým a bolo to na mne vidieť. Mojich rodičov to nahnevalo a pridali mi na aktivitách. Mala som osobného trénera, ktorý so mnou cvičil v tom najlepšom fitnes centre v Londýne. Tréningy ktoré sme spolu mali boli častokrát náročnejšie ako som dokázala zvládnuť vzhľadom na to, že som chodila plávať, mala gymnastiku a musela chodiť aj behávať. Behom pol roka som schudla z váhy sedemdesiat päť kíl na štyridsať sedem. Mojim rodičom to avšak stále nestačilo a trvali na tom aby som s mojimi tréningami stále pokračovala. Tréner už so mnou ale odmietol naďalej cvičiť každý deň s rovnakým jedálničkom keďže vedel že mám okrem jeho tréningov aj ďalšie fyzické aktivity a tvrdil, že by to pre mňa nebolo dobré.
Dnes vážim niečo okolo päťdesiat kíl no na obdobie základnej školy nikdy v živote nezabudnem.

Vyzerala som dobre, dobre som sa učila, k všetkým bola milá a prezentovala moj život ako najlepšie som vedela. No pravodu bolo, že som bola všetko iba nie šťastná. Sama seba som dňom aj nocou nenávidela čím ďalej tým viac a viac. Nepáčilo sa mi ako vyzerám, ako sa správam ani to ako sa ku mne správajú ostatný.

Nikdy som v kolektíve nebola príliš obľúbená. Nemala som okrem Sarah takmer nikoho. Vlastne nie, okrem Bena a Sarah som nemala naozaj nikoho. K tomu dokonca Ben chodil na inú školu a Sarah mala zdravotné problémy pre, ktoré musela byť častejšie doma ako v škole.

Moji spolužiaci ma nemali radi a pred tým ako som schudla sa mi častokrát vysmievali za moju váhu, kvôli mojim známkam a pre moje vlasy. Vlastne som schudla až tesne pred strednou školou, takže si ma pamätajú iba ako tučnú bufľu Nellu.

Hovorili mi hlúpa blondína, vypasené prasa alebo aj pätolízačka. Strkali do mňa, na obede sa predo mnou v pokoji predbehovali a tvárili sa, že tam nie som.
Mala som vtedy iba niečo okolo trinásť rokov a všetky tieto posmechy som znášala naozaj veľmi zle.