[UN]FAIR GAME- h.t. /sk/

-47-

Pozrela som sa na moje čižmy z brúsenej kože až nad kolená, ktoré boli čiernej farby a na opätku. Moju dlhú vetrovku červenej farby som mala pod zadok takže moje svetlo modré jeansy boli takmer úplne skryté.

Pri mne stál môj obrovský kufor na štyroch kolesách taktiež červenej farby, bol z tvrdého materiálu aby sa mi nič nezničilo a bol veľký, nevedela som sa do toho kufra ani zmestiť s vecami.

,,Máte krásny kufor Nella" pochválila ma profesorka, ktorá stála pri mne. Jediná z učiteľov nevedela po rusky, iba prišla na výlet. Práve sme čakali na izby a ja som v sebe mala neskutočný stres. Ako sa mám s Patrickom na izbe rozprávať? Čo ak bude odporný a ja sa rozplačem? Čo ak sa na mňa vykričí a ja sa rozplačem? Bože..

,,Ďakujem" pousmiala som sa nasilu a vydýchla nahromadený vzduch v pľúcach.

Ach, nechcem alebo chcem ísť do tej izby? Ak by sme boli s Patrickom v pohode, netešila by som sa na nič iné, ale my nie sme a ani nebudeme. Prečo sme taký odlišní?
To nie je fér..

,,Tak dobre porozdávam Vám kľúče" povedala profesorka ,,buďte prosím vás vo dvojiciach, ktoré spolu majú byť" povedala a začala rozdávať.

Začervenala som sa a pretočila očami. Ani náhodou sa teraz nepôjdem postaviť k Patrickovi. Za prvé preto, že je s kamarátmi a nepočul to a za druhé preto, že proste preto..

,,Kto je váš spolubývajúci Nella?" Opýtala sa profesorka ešte stále stojaca vedľa mňa. 

,,Patrick Smith" povedala som a učiteľka na mňa zvláštne pozrela.

,,Patrick" povedala trocha hlasnejšie keďže stál neďaleko nás ,,toto sú vaše kľúče, idem Nelle ukázať izbu. Idete, alebo nie?" Opýtala sa.

,,Teraz nemôže, práve odchádzame za-" počula som Victorov hlas. To nevie hovoriť sám? Musí zaňho hovoriť Victor?

,,Asi to bude iba na nás Nella" povedala profesorka a keď naše kufre vzali z recepcie, tak sme odišli do izby.

Hotelové izby boli ozaj krásne. Boli priestranné a s obrovskými kúpeľňami. Mala vlastný šatník a obrovskú manželskú posteľ. Všetko tu bolo take krásne, a ten výhľad na Moskvu bol úžasný. Tešila som sa z toho že tu som a chodila po celej izbe. Predstavovala som si ako si to tu cele odfotím, ako sa tu budem mať dobre a ako skvele mi tu bude. Veľké predstavy sa mi rozplynuli keď doniesli kufre. Doniesli aj Patrickov čo mi ho opäť pripomenulo. Prečo tu vlastne nie je? A kedy sa vráti? Mám ho počkať? Má kartu, tak si otvorí aj sám..

Bolo presne deväť hodín večer keď som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť za dievčatami. Patrick na izbu stále neprišiel a keďže sme sem prišli o siedmej, tak som už dve hodiny nikoho nevidela. Všetci sa očividne vybaľujú.

Osprchovala som sa a vybrala sa za Olíviou, ktorá písala, že je tiež sama.
,,Bol tu vôbec Nicolas?" Opýtala som sa keď som už asi hodinu ležala v ich posteli a sťažovala sa.

,,Áno, keď odovzdali izby. Prišiel mi povedať, že niekam musí ísť a vráti sa v noci" povedala.

,,Kam mohli ísť?"

,,Netuším"

,,Nepovedal ti to?" Opýtala som sa.

,,Nie nepovedal" povedala.

,,Chce sa ti niekam ísť?" Opýtala som sa.

,,Ani nie, som z tej cesty dosť unavená"

,,Ja tiež" povedala som a povzdychla si ,,ale bojím sa čo bude keď sa vrátim na izbu. Sme v Rusku no ja som snáď ešte nikdy nebola smutnejšia" povedala som a do očí sa mi nahrnuli slzy.