Adoptovaná Láska

SOM IBA KUS MAGORA

M: Klarisa?
K: Ahoj. Prosím volaj ma Klára, bola si na svadbe môjho brata takže ma nemusíš volať pod prezývkou.
M: Aha, ja som Emília, takže Milka.
K: Čo tu robíš?
M: Neviem vlastne, mám depku tak som sem prišla.
K: Čo sa stalo? Keď mi to povieš tak ti bude lepšie.
M: Pohádala som sa.
K: S kým?
M: S Víťom.
K: Aha a smiem sa spýtať prečo? Vy ste tu prišli spolu nie?
M: Hej prišli. Víťa si ma adoptoval, hoc mám už 16 šiel do toho a teraz teda bývame spolu. Ale keďže je medzi nami tak malý vekový rozdiel tak sa berieme ako kamaráti.
K: Len kamaráti? 🧐
M: Vidíš to je to... pred pár dňami bol u nás Martin (Macko) a aby mal miesto my sme museli spať s Víťom spolu a... proste sme sa v noci tak nejako objímali, šteklili, hladkali a maznali...
K: Poznám to. Je to skvelý pocit. Mám priateľa a tiež sa takto maznáme.
M: Hej xd, lenže Víťa nie je môj priateľ. Bol to len taký malý úlet emócií, len sme sa nechali uniesť.
K: Ahá...
M: No a o to ide vlastne, myslela som, že to bude dnes tak isto ale miesto toho si on ustlal na gauči so slovami: Nič to pre mňa neznamenalo.
K: A pre to si utiekla.
M: Áno.
K: Počuj ty si do Víťi zamilovaná?
M: Popravde neviem či sa to dá nazvať tým ale proste mám ho rada... milujem na ňom to krásne telo a ten smiech a to aký je milý a-a-a...
K: Tak toto bude veľmi zložité.
M: Ako mám zistiť, či ho milujem?
K: Pobozkaj ho... na pery... a...
M: Heh, to mi nedovolí. Svoje pery si sakra dobre stráži. Nepobozká leda koho.
K: Ja len, že pery sú ako kniha. Dá sa z nich vyčítať či ťa človek miluje alebo si pre neho len nejaká hračka. A ver mi, že láska vie niekedy zabiť ešte viac ako guľka v srdci.
M: Ale ako to mám spraviť. On ma nikdy nepobozká. A ešte keď sme sa pohádali...
K: Nechceš ísť spať ku mne? Mám voľný gauč na apartmáne.
M: Okej, nejak sa mi ho nechce vidieť teraz.

Išla som ku nej. Keď som však počula ako sa Víťa uprostred noci rozpráva s Klárou, tak som sa schovala do skrine aby nevedel, že som u nej.

Víťa
Milka pořád nechodila. Volal jsem ji ale nikdy mi to nevzala. Bál jsem se o ni. Mám ji na starost, nemůžu si dopustit aby si něco udělala, případně aby se jí něco stalo. Ještě byla možnost, že jse skamarádila s Klárou a je u ní. Šel jsem tam.

V: Kláro?
K: Ach to som sa zľakla. Poď ďalej Víťa.
V: Je u tebe Milka?
K: Nie, prečo by tu mala byť. My nie sme kamarátky.
V: Tak v tom případě nic. Já jenom, kdybys ji potkala tak ji ode mně vyřiď, že jsem kus magora a udělal jsem hroznou chybu. Pro mně to taky hodně znamenalo, ale mám jednu chorobu, která je prostě hrozná a brání mi ve mnoha věcech, já nechci se o tom dál bavit, já ji o tom určitě někdy řeknu ale teď nemůžu. Není na to vhodná chvíle.
K: Dobre, keby som ju stretla tak jej to poviem. Btw dnes som ju videla po tom ako odišla a vyzerá to tak, že ju niečo trápi. Potom sa s ňou skús otvorene porozprávať. Prospelo by jej to.
V: Fuh dobře, děkuji ti.

Takže Milku něco trápí jo? To budu asi já. Neměl jsem to říkát. Už jsem se rozhodl. Já ji o své chorobě řeknu. Měla by to vědět. Řeknu jí to když ji najdu... někde v lese možná. Nevím nechci jí to říkát jenom tak ze chvíle na chvíli.

Milka
Takže choroba hej? Popravde mi to nedáva zmysel. Skúsim sa s ním zajtra otvorene porozprávať. Zajtra, keď ho nájdem. Najlepšie v lese, niekde, aby to nikto nepočul. Neviem ale nejak ma to ukľudnilo. Asi o 1 v noci som sa rozhodla vrátiť k Víťovi do apartmánu. Klárke som napísala, že idem k Víťovi na papier, ktorý som položila na jej nočný stolík. Prišla som tam. Víťa spal na gauči a medzi nohami silno stískal perinu, ktorú olizoval, bozkával a vzdychal na celý hotel.

M: No jo, máš ako pekne úchylné sny. "Povedala som si ironicky pre seba."

Išla som si ľahnúť. Zobudila som sa o 4tej s tým, že Víťa stojí nadomnou a pozerá na mňa ako na vraha. Ja som sa zľakla a zvreskla tak, že som ho vôbec nespoznala v tej tme až schytal silnú päsťovku do brucha. A keď hovorím, že silnú... myslím tým hrozne silnú. Víťa sa zvíjal s bolesťou na zemi. Nič nehovoril  iba aukal.

M: More, čo som to urobila!?

Dala som si ruku pred ústa a vystrašene na neho pozerala. On len nemo pozera a krčil tvár s výrazom, že ho to vážne bolí. Zobrala som ho zo zeme a dotiahla na posteľ. Pustil pár slz ale hneď si ich utrel. Nevedela som ako mu mám pomôcť. Išla som do mrazáku a vytiahla nejakú zamrznutú vodku od predošlých hostí. Položila som mu ju na brucho. Jemne sykol.

M: Ja som nechcela. To bude dobré. Len som sa ťa zľakla a... bol to len obranný reflex.

Len sa usmial a chytil ma za ruku, ktorou si prešiel po tvári.

V: Nemusíš se víc starat. Ono to za chvíli přejde.
M: Ale...
V: Tššš... "položil mi prst na ústa"
V: Di jsi teď lehnout. Musíš být moc utahaná.

Objal ma a potom sa otočil čelom vzad. To malo byť ako čo!? Neva, zajtrajšok bude múdrejší. Snáď sa s ním porozprávam a konečne si vyjasníme niektoré veci. Nemohla som však aj tak moc zaspať. Hlavou mi vkuse vŕtala tá jeho choroba, ktorú spomínal pred Klárkou. Čo ak je to niečo vážne? Čo ak je to kľúč k rozlúštení jeho tajného života? Kľúč k tomu, čo sa stalo pred dvoma rokmi.

OKJ ĽUDIA 1000 SLOV TU MÁTE... dnes 2 kapitoli dokonca. Cez víkend  víde taká špeciál kapitola, lebo bude 10ta a to je okrúhle číslo a bude mať vlastne asi aspoň 1600 slov. Nwm či víde zajtra ale proste cez víkend.

BTW GUYS, ČO SI MYSLÍTE... AKÚ MÁ VÍŤA CHOROBU? NAPÍŠTE DO KOMENTÁROV💬😊.

S POZDRAVOM HANI 😉