Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 1

Bolo piatkové ráno a ja tak, ako každý deň som v kaviarni stála pri pulte a obsluhovala dúfajúc, že čím skôr odídem.

Nechápte ma zle, milujem peniaze a veľmi rada zarábam, ale pracovať? S ľuďmi? Zlé povolanie.
Bohužiaľ som nešla na výšku a tak som tu.
Aj keď asi trčať niekde ešte 5 rokov kvôli titulu, s  rizikom, že by som tu bola aj tak, by sa tiež veľmi neoplatilo.

„Prídeš dnes? Dúfam, že áno."
Pozrela som sa na moju najlepšiu kamarátku a zamračila sa presne vediac o čo ide.

Mám ju rada, sakra milujem ju viac ako seba ale niekedy by som s ňou chcela byť pohádaná, aby som mala proste od nej pokoj.
To neznie hnusne nie? Občas je proste moc.
A ja niesom na ľudí.
Ale proste.
Chvíľka ticha. Stojí za to.

„Neláka ma miesto v ktorom je sex častejšie ako v porne a ten zápach?" Nakrčila som nos a odpila si z jej kávy, ktorú som jej pred chvíľou urobila.

Počula som jej výsmech no ignorovala som to, nebolo to nič, čo by som nečakala, asi som si zvykla.
Alebo sa len snažím to ignorovať. 

„Berieš to tak len kvôli tomu, že si panna. Keby tvoju vagínu niekto navštívil, chodila by si na také miesta rada a dokonca by si mi aj vďačila za to, že som ti také miesta ukázala." Zamračila som sa na ňu a ona stíchla vediac, že sa končí všetka zábava.

Toto bola téma, ktorú som brala až veľmi vážne.
Viem, že pre ňu to nič neznamenalo. Ale pre mňa áno.
A mohla by to už pochopiť.
Ale to je ako hádzať hrách o stenu.
Zbytočné. 

„Nie," povedala som rázne a pozrela sa na dievča, ktoré prišlo.
Okamžite som sa milo usmiala tak, ako som to mala vo vyplni práci a bola rada, že aspoň na chvíľu sa tak zbavila svojej otravnej kamarátky.

Ja vlastne ani neviem prečo sme sa začali baviť. Nemáme nič spoločné. Naozaj nič. Ani makový rezanec doriti.

„Jedno dvojité espresso bez mlieka a cukru."
Vychrlila na mňa, ja som to naťukala do počítača a venovala jej jemný úsmev.
„Budú to 3 eurá a 60 centov."
Povedala som takmer až automaticky.

Akonáhle mi dala peniaze, som ich jednoducho hodila do kasy.
Určite dala presne.
A ak nie, tak sa ozve.
Naozaj tu nerada robím.
A možno je zlé riskovať platenú prácu, ale naozaj tu nechcem byť.

Rýchlo som urobila jej požiadavku a espresso položila nervózne pred ňu.

Nenávidela som keď ľudia sedeli pri pulte.
Znervóznilo ma to kvôli pohľadom a hlavne kvôli tomu, že boli príliš blízko mňa.
Predsa len, nemali aj oni radšej osobný priestor a súkromie?

„Je mi jedno ak sa ti moja práca hnusí ale prídeš. Sakra mám oslavu ženská. A tvoja panenská vagína tam bude aj keby som ťa tam mala dotiahnuť mŕtvu."
A to boli jej slová pred tým než položila na pult prázdnu šálku od kávy a odišla krútiac svojim malým zadkom.

Nemusela som prísť.
Mohla som ostať doma a tváriť sa, že som zabudla. No veľmi dobre som vedela, že tá mrcha by bola schopná vlámať sa mi do bytu aby som išla. Umyla som jej šálku a až vtedy si všimla pohľad dievčaťa, ktoré tu sedelo tiež.

Okamžite som uhla pohľadom a tvárila sa, že som nič z toho nepočula a hlavne nepoznala to dievča, pretože ten súdiaci pohľad som príliš jasne cítila.

„Počuj. Nechcem ti kecať do života, mám šestnásť a som zjavne mladšia. Čo ti trepem som omnoho mladšia od teba a už nie som panna. Mala by si s tým niečo robiť."
Žmurkla na mňa a odpila si z kávy, do ktorej by som napľula ak by som vedela, čo mi neskôr povie.