Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 56

„Prestaň sa mračiť." Pretočí očami nad čím sa na ňu Hunter zvedavo pozrie a ona okamžite sklopí zrak.

„J-ja. Prepáčte pane, bola to chyba. Môžete ma potrestať. Sľubujem, že sa to nebude viac opakovať." Šokovane zalapám po dychu sledujúc Melody.
Je toto nejaká zvrátená časť 50 odtieňov sivej alebo čo? Čo do riti? Prečo sa mu akože ospravedlňuje?

„Tvoj trest bude len to, že to pôjdeš okamžite upratať a spôsobené škody zaplatíš  buď hneď alebo ti to bude strhnuté z platu." Prehovoril neutrálnym hlasom, mne avšak nevenuje ani ten hlúpy pohľad a ja nechápem o čo mu ide. Dobre, urobili sme hlúposť ale som tu aj ja.

Melody venujúc mi ospravedlňujúci pohľad sa postaví v rovnaký čas ako aj ja. „Kam si myslíš, že ideš? Sadni si na zadok Astrid s tebou som ešte ani nezačal."
Cúvnem a zazriem po ňom. „Nie som tvoj majetok, ani čokoľvek čomu by si sakra mal rozkazovať takýmto tónom Hunter. Jedno je, že za tak správaš ku nej a druhe ku mne. Spamätaj sa doriti, tak sme ti trošku zničili pracovňu, a?"
Vyšteknem smerom ku nemu no on sa  prudko postaví vlepiac mi silnú facku.
V očiach má ohne hnevu a ja cúvnem.
Celé líce ma štípe a mám chuť plakať.
Potláčam všetky hnusné pocity a dýcham skôr, než stihnem povedať niečo hnusné.
Mama. Mama. Mama.

„A-Astrid." Zodvihnem prst umlčiac tak jeho slová.
„My dvaja. Máme sakra problém." Poviem smerom k Hunterovi, ktorý ma ublížene sleduje. Aké ironické.

Otočím sa na Rykera venujúc mu pohľad. V jeho očiach je ľútosť no sakra. Toto je problém medzi mnou a Hunterom nie niekým iným.

„Ryker, mám pocit, že mi niečo dlžíš. A ver mi, že ak so mnou teraz nepôjdeš, budem sa hnevať." A Ryker bez slov prejde ku mne a spolu s Melody odchádzame preč v úplnej tichosti. Srať toho hajzla, srať jeho srať všetko.

„Si v poriadku?" Opýta sa ma potichu Melody keď stojíme vo výťahu. Aká pekná náhoda, že ma udrel a presne my traja vieme, aké to je. Byť bitím.
Cítim, že sa to chce opýtať aj Ryker a viem, že im je to ľúto. Aj mne, neviem čo sa stalo, nechápem jeho čin a možno ho ani nikdy nepochopím. Zrazu jeho všetky pekné slová znamenajú hmlu.
Ale, čo už.
Stalo sa.

Myknem plecami povzdychnúc si.  „Myslím že áno. Nie je to najlepšie ale mohlo to byť horšie. Asi len vybuchol?"
Prikývne. Nepotrebujeme slová aby sme vedeli o čo ide. Stačí nám, že stojíme vedľa seba a cítime našu blízkosť. Aj cez to, že viem, že niekedy niesme najlepšími kamarátkami, nie sme tu pre seba a sme hnusné. Vždy sa ku sebe vrátime s rovnakou láskou.

„Naozaj to ideme upratať?" Opýta sa ma Melody pochybovačne a až vtedy si uvedomím aký vplyv má na ňu.
„Čo bolo to hore Melody? Čo sa tam sakra stalo?" Zastavím pred Rykerovim autom ktorý ignorujúc nás si nasadne. Neviem čo mu ide hlavou, možno sa tiež hnevá na Huntera, a možno je len Hunterova poistka.

„To bol strach Astrid. Strach z neho."