Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 37

„Odíď." Aj cez to, že tie slová neboli venované mne, niekde v hĺbke duše túžim po tom aby to povedal mne.
Pretože, možno by sme sa mali stretnúť až o týždeň. Možno mesiac.
Riešime teraz iné veci ako jeho, a celkom mi to prospieva.
Sústrediť sa na brata.

A vtedy keď sa Hunterov pohľad stretne s mojím, opäť vidím ten jeho nič nehovoriaci pohľad, v ktorom je možno trošku zdesenia.
Zamračí sa a ja si až vtedy uvedomím, že mám monokel.
Mám nutkanie vypustiť myšlienku, že je to vlastne kvôli nemu.
No nieje, sú to následky toho, že som opustila brata.
Čo bolo kvôli Melody, no dostávame sa potom k tomu, že keby niečo urobím skôr...
Je to moja chyba.

„Do riti." Prejde ku mne, natiahne ku mne ruku no skôr než sa ma stihne dotknúť padne oproti mňa na kolená a možno je to poloha v ktorej som ho niekedy chcela vidieť.
No je príliš neskoro, pretože som mysľou tak inde, až ho neregistrujem.
Ruky obmotá okolo môjho tela. Hlavu si položí na moje brucho a zatvára oči.

„Zlatko ja..." Nastane ticho ktoré požiera nielen mňa ale aj jeho.
A obaja to vieme.
No skôr než stihne niečo povedať, na tú zem si kľaknem tiež.
Naše pohľady sa stretnú a mne po líci stečie slza.

„Bolí to. Hrozne ma všetko bolí, je toho na mňa veľa a ja vlastne ani neviem, čo mám robiť."  Neviem čo mám hovoriť. Neviem ako mu to mám vysvetliť a ani neviem, či sa mu chcem zdôveriť.

„Podviedol si ma?" Začnem nakoniec od začiatku.
Od kameňu úrazu. Od doby, kedy sa to začalo rúcať, od miesta, kedy som si uvedomila, že ho milujem.
No ani jeden z nás už nemá sladkých šestnásť, a obaja vieme to, že sme dospelý a mali by sme sa ku tomu aj tak stavať.

„Rozhodne nie. Mrzí ma to, ak to tak vyzeralo a ak som tak na teba pôsobil. Bol tam jeden z pilotov. Henry. Mám v lietadle kamery ak by si si to chcela pozrieť. Dozvedel som sa o tom až pozde a nejako mi to zapadlo do seba, že si si mohla myslieť-"

„Prepáč. Povzdychnem si a on mi venuje zamračený pohľad.
„Tak veľmi ma to mrzí zlatko." Odtiahol sa sledujúc moje zranenia, až vtedy som spojila náš pohľad a venovala mu jemný úsmev.
Aj mňa to mrzí.
Verím mu.
Vlastne mi nič iné ani neostáva.
Možno robím chybu a možno robím dobre.
Viem hlavne to, že som zamilovaná v nesprávny čas.

„Kto to bol?" Viem, že nie je najlepšia chvíľa mať tajomstvá no nie som pripravená aby vedel o mojej minulosti, rozhodne nie.
A preto mlčím.
A mlčím aj vtedy keď povie, že to nevadí, zoberie ma na ruky a odnesie do postele.
Ľahne si blízko mňa a ostáva ticho rovnako ako ja.
Pomaly sa presuniem hlavou na jeho hruď a zatvorím oči.

Mrzí ma môj brat.
Vlastne všetko sa točí okolo môjho brata a toho, ako mu pomôžem.

„Neviem či to bol vzťah, myslím, že si so mnou ani nebola dobrovoľne. Aj keď som sa ťa na to pýtal a preto mám pocit, že by sme to mohli skúsiť, zase, odznova a tentokrát lepšie." Zašepká. Hladká pomaly moje vlasy a mne po tvári pomaly tečú slzy.

Ostanem ticho, jednak pretože chcem aby pokračoval a jednak preto pretože potrebujem čas a ja ani neviem, čo mu mám povedať.

„Začnime tu, začnime odznova a začnime spolu. Chcem aby si vedela, že kvôli tebe prejdem aj ohňom ak budeš po mojom boku."

Jemne na neho zodvihnem pohľad a zamračím sa.
Happy end?