Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 57

„Strach?" Chytím ju za ruku keď sa natiahne po kľučku auta a venuje mi zamračený pohľad. Tu určite nejde len o peniaze.
„Keď sa porozprávaš s Rykerom... Pochopíš o čom hovorím, teda dúfam." Prikývnem púšťajúc jej ruku a sadnem si dopredu.

„Vylož ju doma." Poviem keď si zapnem pás kvôli nedávnej skúsenosti.
„Nemyslím si, že si v pozícii kedy môžeš klásť podminky Astrid." Zaseknem sa nad tónom jeho hlasu a zamračim sa. Jemu je čo?

„Do riti čo ste si vy dve mysleli? Ste fakt tak sprosté alebo čo doriti?" A po jeho slovách ostávam ticho nevediac, čo mám povedať. Má pravdu, nehovorím nič, uvedomujem si to.
V aute bolo dusno a akonáhle nastalo ticho, atmosféra bola ešte horšia.

„Prestaň byť idiot. Kebyže jej o ňom povieš skôr, nič by sa nestalo." Zakričí na neho Melody keď naštartuje a ja nechápem o co ide.
„Vedel si do čoho ideš. Vedel si to už od začiatku a vedel si to aj vtedy keď si mi povedal, že ju mám zavolať na moje narodeniny do firmy!"

Takže, takže vlastne to nebola náhoda, ja som tam mala prísť, mala som sa s ním stretnúť. Melody to mala v pláne, preto naliehala.

„Koľko a prečo." Šepnem a cítim na sebe pálivý pocit, sakra som tu celý čas prečo sa teraz tvária tak previnilo. Poznám Melody, poznám jej chuť po peniazoch no nikdy by som nečakala, že klesne až takto.

„Čo?" Ozve sa prvá Meleody a ja otočím môj pohľad smerom ku nej.
„Melody, veľmi dobre vieš, na čo sa pýtam. Za koľko si ma  zase predala?" Smrknem, utriem si slzy a sledujem jej oči ktoré sa naplnia slzami. Super.
Vlastne, jej to nemôžem mať za zlé. Robí to stále.

„Sľúbili mi, že ak donesiem niekoho s kým by si Hunter mohol užiť ako nikdy, dajú mi peniaze veľa peňazí. Astrid ja som si myslela, že to bude jednorázovka. My dve sme potom mohli začať odznova a boli by sme lepšie na tom."
Uchechtnem sa venujúc jej pohŕdavý pohľad.

„Hunter bol hráč, všetko čo urobil bola hra. A musím povedať, že vyhral pretože mal po boku tú najlepšiu klamárku. Ďakujem kamoška."

Poviem opúšťajúc auto, ktoré sa za celý čas nepohlo nechávajúc ich za sebou. Presne tak ako minulosť.
Nechávajúc ich sedieť v aute kráčam ulicami mesta ktoré mi bolo domovom vediac, že už viac nechcem byť súčasťou tohto života.
A tak zanechávajúc za sebou všetko a všetkých, opúšťam mesto a odchádzam preč. Pretože to je jediné čo som sa za celý ten čas naučila.
Utekať od problémov a utekať od neho.

Pretože áno. Toto som bola ja a Hunter. Hunter a ja.
Zažili sme všetko ťažké, všetko pekné a všetko čo sa len zažiť dalo.
Nie vždy je na konci rozprávky happy end.
A ja sa aspoň môžem poučiť.
Poučiť z chýb, naučiť sa čo urobiť lepšie.
Pokora.

Pokračovanie nájdete na mojom profile pod názvom Zamilovaný hráč :) 

Ospravedlňujem sa, že kniha je úplne chaotická a je v nej veľa veľa dejov... Písala som ju keď som si prechádzala ťažkým obdobím a tak som sa to snažila dať vyžrať mojim postavám... Ďakujem za podporu.