Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 35

„Nemala si ho ochraňovať." Zasmeje sa moja matka keď po mne hodí fľašu, ktorá sa okamžite rozbije.
Zatvorim oči no mlčím. Našťastie ma netrafila. Som zvyknutá. Ani to neberiem ako bitku alebo násilie, keďže ona veľmi ani ublížiť nevie. Aspoň nie fyzicky.
Keď sa opäť na ňu pozriem stojí na nohách blížiac sa ku mne s nožíkom.
A keď cítim prudkú bolesť na mojej ruke vykríknem.

No nieje to nič oproti bolesti, ktorú cítim v duši a keď spadnem na kolená uvedomím si, že som sa príliš zmäkla.
Neporezala ma tak silno. Skôr som len nezvládla ten šok.
Možno ma len trošku šuchla.
Som v poriadku.
Nepanikárim.
Toto nieje nič veľkolepé, je ožratá a nezabila by ani muchu...

„Pozri sa na nich ako plačú." Vysmievala sa moja mama zatiaľ čo sa s jej milencom pozerali na nás.

„Nebuď taká milá, hoď po nich ďalší nôž. Kto skôr spadne na kolená ten to bude mať skôr za sebou."

Pri tejto spomienke som dostala nutkanie sa postaviť aby ma nezbila ešte viac.
No skôr než som tak stihla urobiť prudko ma skopla na zem.

„Tak poď ty štetka. Prišla si aby si si uvedomila, že ťa život omrzel alebo aby si si uvedomila, že budeš rovnaká ako ja?"

A aj cez to, že ma deň čo deň bila do bezvedomia. Tentokrát to bolo iné. Tentokrát som to trpela kvôli iným, nie kvôli sebe.
No nielen kvôli Trevorovi ale aj kvôli Hunterovi a najmä sebe.
Ak je toto obeť za všetky tie roky. Kľudne ju podstúpim.

Bolesť
Tma
Bolesť

Neviem koľko dní ubehlo od toho kedy ma posledný krát zbila a ja som bola v bezvedomí.
Nevedela som kde mám veci, ani kufor či telefón.
Peniaze mi zobrala už deň po tom čo som prišla.
Klasické.

A Trevor, ktorý mi nevenoval ani jeden pohľad ma ničil viac ako ona.
No bola som rada, že som s ním.
Mama ma netrápila. Jej bitky boli celkom, normálne.
Ak by som chcela, ubránim sa. Hotovo.

Keď ale jendého dňa zaklopala na dvere Melody, a zobrala preč mňa aj Jereda, bola som šťastnejšia ako kedykoľvek.
Nedokázala by som opäť odísť.
A ona bola moja záchrana, raz a zas.
A aj cez to, že som bola samá modrina až tak, že mi nebolo vidieť farby pokožky, pod očami som mala monokle, po rukách jazvy od noža alebo od popálenín od cigariet, aj cez to sa ma nič nepýtala a nič nehovorila.

Mala rovnakú mamu ako ja. Zažili sme obe rovnaké veci. Prešli si obe tým istým. Práve preto sme také dobré kamošky. Aj cez to, že inak si veľmi nerozumieme.

A vediac, že čoskoro uvidím Huntera, a on ma uvidí zbitú ako keď som bola menšia, ma ničilo ešte viac.
Tak veľmi až som si opäť priala byť s matkou aby mi dokázala, že stojím za nič.
Pretože Hunter mi dokázal, že naozaj aj stojím.