Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 31

Hunter sa už dlho nevracal a tak som aspoň mohla spokojne ležkať.
Úprimne som mala pokoj od neustálych otázok, (samozrejme ohľadom sexu) a navyše, podľa mňa išiel ukojiť svoje túžby niekde v kabínke so svojou rukou.

Povedal mi, že budeme každú chvíľu pristávať a preto som verila, že každú chvíľu príde aby sa pripútal. 
Avšak čím dlhšie bol preč tým viac som bola nervózna.
Jasné je to jeho lietadlo, mohol ísť kam len chcel no aj tak.
Zatvorila som oči snažiac sa upokojiť a neriešiť to.
Nelietam často a rozhodne mi to robí problém. Najmä keď som sama.

No keď som počula buchot rozhodla som sa  preskúmať podozrivý zvuk a tak, vstávajúc z miesta som sa rozišla smerom kde boli záchody.
Vedela som, že o chvíľu pristávame no čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak spadol alebo sa mu zasekli dvere na záchode?

Pod touto domnienkou som zrýchlila krok. Ale čím bližšie som ale bola tým viac sa ozývalo búchanie a krik.
Avšak krik ženy, ktorá kričala.

Zastala som v pohybe, ženský ďalší vzdych ma obrátil. Neviem čo kričala mo mala som pocit, že to je práve Hunterove meno. Aspoň tak to znelo
Okamžite som začala cúvať naspäť k sedačkám, kde som si rýchlo sadla a na hlas pilota, ktorý síce hovoril "pán Huntera prosím pripútajte sa" sa pripútala potlačujúc slzy.
Super.
Vlastne, nalejme si čistého vína.
Vedeli sme to.
Tak trošku, sa to dalo tušiť.

Zrazu sa objavil neďaleko mňa a posadil sa, len tak.
Je idiot. Rozhodne je.
Vlasy mal rozhádzané na všetky strany, pery opuchnuté a tričko pokrčené. Hm, skús mi povedať že sa nič nestalo a vyskočím.

Otočila som sa k oknu a sledovala to, ako pristávame dúfajúc, že čím skôr odídem.
Melody mala pravdu.
Nebude ma vedieť milovať.
Nedokáže sa zmeniť a ja som hlúpa.
Bohužiaľ na túto situáciu neexistuje racionálne vysvetlenie.

„Deje sa niečo?" Spojil naše ruky no okamžite som ju oddialila, prehrabla si vlasy a nahodila široký úsmev.

„Je mi zle prepáč. Šialene ma bolí hlava, asi z toho lietania vieš? Nie som zvyknutá." Zaklamala som no oddiaľujúc sa čo najďalej od neho. Klamala by som ak by som povedala, že sa mi nehnusil.
Hnusil sa mi od momentu, keď som zistila jeho prácu, to, čo riadi. 
No spoznávajúc ho som dúfala, že nieje taký zlý, že práca neodzrkadľuje jeho povahu. Očividne som sa mýlila

„Jasné, prídeš domov oddýchneš si. A potom večer pre teba prídem a pôjdeme k mojim rodičom."

Chabo som prikývla vediac, že dneska domov rozhodne nepôjdem, tak ako že večer nepôjdem k jeho rodičom.
Mala som naplánované odísť. Zase.
Tak ako to pôvodne byť aj malo.

Ignorujúc fakt, že osoba ku ktorej mám v pláne ísť je snáď posledná osoba na tejto planéte s ktorou by som chcela mať niečo spoločné.
Avšak, čokoľvek lepšie ako toto. Pretože aj po tom všetkom, som v ňom videla svetlo, ktoré som si sama v ňom vytvorila.
A po tom všetkom som si uvedomila, že láska ktorú vidím je len zrkadlenie tej mojej.

Pretože občas sa zamilujete do predstavy, ktorú si sami vytvoríte.
V mojej mysli bol Hunter jediný, úžasný a dokonalý. Ale realita?
Toto nebol viac príbeh o nás dvoch.
Hunter bol mojou skúškou a ja som prešla.
Vzdala som sa ho.
Úspešne.