Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 29

„Vyriešené?" Opýtam sa hneď ako ku mne príde Hunter a potláčam tak moju obrovskú zvedavosť.
Čo asi riešili? Mňa? 
Najskôr som chcela počkať pred dverami ale nakoniec mi prišlo lepšie počkať ho vonku, predsa len čerstvý vzduch mi vždy prospeje.
A navyše, idem spoznať jeho rodinu.
Sme až tak hlboko vo vzťahu alebo?
Čo bude potom? Nastavujem sa ku nemu?

„Jasné, len som ju oznámil s tým, že odchádzame a upozornil ju na správanie." Povie skôr než sa predsa len stihnem opýtať a vykročí smerom k autu, do ktorého následne nastúpi  zatiaľ čo ja rýchlo kráčam za ním vyvedená z miery.
Z jeho auta, nie zo slóv, samozrejme.

To, že majú s Melody veľmi divný vzťah, je mi jasné už dávno.
Avšak, jej ide o peniaze, on potrebuje zamestnankyňu.
Takže im je to asi jedno.

„Ako to, že tu máš auto?" Prisahám, že toto auto je jeho ako na to, že som v ňom nedávno sedela, pretože doriti! Kto si môže dovoliť takéto auto? 

„Letel som súkromným prepravným lietadlom. A keďže mi otec nechcel pomôcť, jediné čo som vedel je, že si na Havaji a aj to len vďaka Melody. A keďže som nevedel, kde ste bolo lepšie tu jazdiť autom, ako chodiť peši." Prikývla som pretože som nevedela čo mu mám na to povedať, mal pravdu avšak tu mal on vždy.
Aj keby som mu určite vedela nájsť lepší spôsob, nestarala som sa.
Pretože, bože. On si môže dovoliť naozaj čokoľvek.

„Kam to ideme?" Opýtam sa po chvíli keďže ideme dosť dlho a ja som celkom dosť netrpezlivý človek. „Nechaj sa prekvapiť dobre? Nemusíš byť vždy taká zvedavá."

Potlačím nutkanie mu povedať, že naozaj nemám rada prekvapenie, že nemám chuť niekam ísť a najradšej by som išla naspäť na hotel a balila sa, pretože mu nechcem kaziť náladu. Aj keď, stavím sa, že by si to zaslúžil.

„Rozmýšľal som nad rande." Jeho ruku presunie na moje stehno, okamžite ju chytím a posuniem nižšie, nad čím on len znepokojene zavrčí a silou posunie ruku naspäť tak, že ju nevládzem viac odtlačiť. Somár.

„Zase?" Zasmejem sa no hovorím to s dobrým úmyslom, myslím to naozaj dobre.
Len, po dlhých nociach kedy sme sa rozprávali som prišla na to, že on niečo ako rande nepozná.
Nevie byť romantický.
A síce mi to žily netrhá, je lepšie keď je chlap romantický, no nie?

„Naučím sa tieto romantické sračky a možno nebudem až taký hrozný frajer." Na chvíľu sa na mňa pozrie a žmurkne.
Nemám to srdce povedať mu, že si stále nie som istá svojimi pocitmi, alebo to, že celá táto jeho obeta je možno zbytočná. 
Pretože, ľúbim ho. Určite ho ľúbim, no všetko je to stále chaotické a vzťah na dlhú dobu pre mňa, s ním, nevidím jasne.

„V tom prípade si priprav peňaženku pretože mám veľmi rada jedlo." Zasmeje sa no aj cez to, že potom nastane v aute ticho, sa cítim dobre, neviem čo všetko toto znamená a kam to speje no som ochotná zajsť až na koniec.
Aj keď viem veľmi dobre hlavne to, že Hunter a ja, to bude pekne dlhá cesta.

Keď zastaneme pred veľkou žltou budovou na ktorej sú všade nakreslené obrovské havajské kvety podvedome sa usmejem.
Romantika.

„Zlaté. Dávam ti prvý bod, toto je naozaj milé." Poviem, keď vystúpime  z auta obzerajúc si túto budovu, ktorá pôsobí naozaj ako domov, taký, do ktorého sa nemáte problém vrátiť.

„Nie viac ako ty." Žmurkne ma mňa Hunter, ktorému venujem len jemné začervenanie sa pri čom ma stále neopúšťa radosť. Dobre, možno to nebude až také zlé.  

„Tak poď princezná," preplietol si si mnou prsty vedúc ma do reštaurácie  „Zažiješ najlepšie rande na svete."