V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dutým priestorom sa rozľahne hukot vlaku, vozňov a koľajníc. V okne zažiari odraz v kupé, v ktorom zbadám svoju ešte stále trochu rozospatú tvár, kožené sedadlá a svetlo lampy.
Ešte chvíľu a zastavíme na konečnej. Je síce už skoro sedem, avšak nič nenasvedčuje tomu, žeby mali hviezdy čochvíľa zmiznúť z oblohy. Ale náhle sú predsa len preč - vošli sme do tunela.
Brzdy zašramotia, letmo zoskočím zo starých, nebezpečných schodíkov a ocitám sa na stanici, na obzore sa už k zraku prebíjajú prvé oranžové obrazce vychádzajúceho slnka.
"Dobré ráno," pozdraví sa ktosi, no skôr ako sa obzriem zistím, že pozdrav patril komusi za mnou. Ranná pohoda sa ostro mení na prvotný zhon za cestou do práce.
Ako každé ráno aj dnes zídem do podchodu a mierim smerom do centra. Kým mi kabelka potichu visí na pleci, kabát sa ľahučko prehýba na mieste, kde sa hompáľa taška s laptopom. Je chladnejšie než zvyčajne, uvedomím si po chvíli.
Námestie ešte vždy spí, fontána zatiaľ nespieva, kostol svieti žltou a zelenou farbou reflektorov. Prejdem okolo neho popri vysokých hradbách a čoskoro sa dostávam do kaviarne neďaleko mĺkvej obchodnej križovatky.
Hrá tu jemná moderná hudba, ktorá v momente opantá moje spomalené zmysly aj spolu s lahodnou vôňou kávy.
Pozdravím baristu a uvelebím sa do svojho zvyčajného miesta - na gauč sa vankúšmi a mäkkým koberčekom.
Nemusím nič hovoriť a na stole sa čoskoro objaví aj presso. "Vsadil som na dvojku," povie barista s úsmevom.
"To som rada. V piatok je predsa len vždy dobré zanevrieť na mäso a dopriať si poriadnu dávku sladkého."
"Dal som na vašu radu, tak uvidím, či aj tentokrát obedný výber vyjde na výbornú."
Zapnem laptop, kde nájdem rozpísaný román zo včera. Aj keď ma nikto nevidí, rozpačito sa začervenám a začínam namiesto toho písať nový článok.
"O čom to bude dnes?" chce vedieť môj obsluhujúci. Jeho otázky mi nikdy neprekážali, práve naopak, vždy naštartovali môj mozog ku rýchlej odpovedi. "Dnes? Vyjadrenie jedného z politikov na tému hospodárskej krízy v Českej republike."
"Nuda, nie?"
"Ľudia si to aj tak prečítajú - z akéhosi dôvodu sa vždy potrebujú rozčuľovať nad hlúposťami."
"A vám to zarobí peniaze."
"Presne tak."
Usmejem sa, ale plat nie je dôvod, prečo som sa dala na novinárčinu. Prvoradé je pre mňa hľadať pravdu, nech je akokoľvek nepríjemná a pokúšať sa vyjsť s ňou na svetlo ako prvá.
"Informatika by vám ale vyniesla oveľa viac," ozve sa znova barista s potmehútskym úsmevom. Má očividne zase dobrú náladu.
"Ak by som na ňu mala bunky, neváhala by som ani sekundu," žartujem ironicky. Dobre vie, že ešte prednedávnom som na tomto istom mieste absolútne nevedela, kam sa po maturite vybrať. Zatiaľ verím, že novinárska cesta bola pre mňa rozumnejší výber než svet počítačov a matematiky.
