V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Chvíľu trvalo, kým kúrenie začalo byť v aute citeľné. "Hneď tam vzadu by mal byť uterák" vraví mi Soren. Obaja sa trasieme od zimy, voda z nás rýchlo steká zo sedačiek na podlahu.
Siahnem dozadu a skutočne ho tam nahmatám. "Chodil si na plaváreň autom?" pýtam sa a už aj si šúcham vlasy. V duchu zaúpim. Vždy, keď navlhnú, sformujú sa do neskutočne nepraktických prstencov. Aj na plavárni sa zvlnili, ale tam som si ich aspoň stihla ako-tak nahriať pod prudkým prívodom horúceho vzduchu fénu a tým sa narovnali.
"Si kučeravá," zasmeje sa Soren, keď na mňa pozrie. "Bože, to je rozkošné."
Vezme mi prameň medzi prsty a rozosmeje sa. "Si ako malý anjelik."
"Prestaň, je to všetko, len nie rozkošné."
"Mne sa to páči."
Pozerám naňho. Nečakala som, že niekedy budem počuť niečo také.
"Prečo máš uterák v aute?" spýtam sa namiesto toho, aj keď vieme, že odpoveď už dávno poznám.
"Prečo meníš tému?" chce vedieť. Trochu spomalí, za čo som mu vďačná, no spraví tak len preto lebo vyrážame do sedla plného serpentín, kde treba byť veľmi opatrný.
"Všimla som si, že máš väčšiu radosť z bicyklovania ako zo šoférovania," pokračujem, "a tak sa čudujem, že... ale to je jedno."
Neviem, čo tým sledujem, ale chcem odviesť pozornosť hocikam a nie tam, kam Soren práve mieri.
"Viem, o čo ti ide," povie na to, "Nechceš počuť, že si nádherná."
"Prestaň s tým." Začínam sa naozaj cítiť zle. Do líc sa mi hrnie červeň ale spolu s ňou aj akýsi pocit bezmocnosti.
"Prečo? Hádam si len nemyslíš, že to nie je pravda, Jasmine." Sorenovi asi počas šoférovania uchádza ako trápne sa cítim. Pozerám von oknom a snažím sa ho nepočúvať.
"Jasmine."
Takmer sa mi chvíľu zdá, že domňa rýpe náročky. "Si múdra, pekná, šikovná, bystrá, odvážna, silná,..."
"O čo ti ide?" vyprsknem prudšie, než by som chcela. "Bavíš sa dobre?"
"Myslím to vážne."
"To aj ja. Tak s tým prestaň."
Prekrížim si ruky a cestujeme ďalej v tichosti. Míňame zákruty, až na jednej Soren pribrzdí o niečo viac a auto sa zastaví na krajnici, blízko okraja vysokého zrázu. "Mohla by si si vystúpiť, prosím ťa?"
"Ako?" Kokcem. To hádam nemyslí vážne.
"Von z auta. Takto." Zatresne dverami a chvíľu ma nechá samú s mojimi myšlienkami. Úplne sa zbláznil. Chce ma nechať niekde desiatky kilometrov od domova a možno ma aj zhodí dole do tej čierňavy, kde ma nikto nikdy nenájde.
