V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Navigujem ho pred bránu parku, kde sa šantí niekoľko detí. Je krásny, novembrový deň, jeden z posledných, kedy ešte k zemi preniká teplo slnečných lúčov a vietor nie je až taký mrazivý. Niekoľko cyklistov sa preženie popri nás, náhlia sa do zámockej záhrady.
"Čo tu ideme robiť?" pýta sa Soren. Oči mu žiaria detskou radosťou. Hoci nevie, čo má čakať, teší sa na to.
"Zoznámim ťa s ďalšími ľuďmi, aby si dnes nebol sám," prezradím mu a veľmi sa modlím, aby nemal ďalšie otázky, lebo už nedokážem dlho mlčať.
"Sú to deti? Tváriš sa tak," háda. "A súdiac podľa sladkého jedla, čo si nabalila, to budú veľmi malé deti."
"Radšej poď!" nakážem mu namiesto toho a radšej mu pomôžem s piknikovým košom.
Vkročíme bránou dnu, ruka v ruke. Toto miesto mi príde ešte čarovnejšie, keď sa ocitnem v Sorenovom objatí.
"Je tu celkom veľa ľudí," poznamená po chvíli. Práve obchádzame majestátny biely hrad, ktorý sa ťahá po našej ľavici. Náhle si uvedomím, že je to už druhý, ktorý som so Sorenom za taký krátky čas navštívila.
Čas.
Koľko mu ho ešte zostáva?
Zomkne ma strach, keď som nútená počítať viac než obvykle. Tak mi vychádza, že podvečer by mala byť tá chvíľa, kedy sa budeme musieť obaja rozlúčiť. V novom tele sa pred mojim domom zjavil pri západe slnka. Ak teda nepočítam tú dobu, ktorá uplynula, kým sa ku mne dostal - tým sa náš čas skracuje oveľa rýchlejšie- zostávam nám... Koľko?
Teraz na jeseň slnko zapadá oveľa skôr než v lete.
Hodiny vo veži práve odbijú desať hodín. Máme možno tak maximálne šesť hodín, možno sedem, ak je moja teória so západom slnka správna.
Napadne mi, že ak sa časomiera ráta od chvíle nehody, Soren by sa mal vypariť už pred desiatimi minútami.
Nič mi nevychádza a idem sa z toho zblázniť. Chválabohu, že som si po strednej vybrala žurnalistiku a nie matiku. Skončila by som hneď po prvej prednáške.
"Jasmine," prihovorí sa mi dôraznejšie. "Nad čím premýšľaš?"
"Um." Všimnem si, že na trávniku pobehuje niekoľko ľudí a hrá sa frisbee."Len som počítala."
"Či máme dosť jedla?"
"Nie," priznám sa. "Koľko nám ešte zostáva času."
"Ešte dosť." Neznie to isto. Pozrie do neba, akoby tam mala byť odpoveď. "Slnko ešte nie je vysoko."
"A keď bude?"
"Tak pôjde nižšie."
"A potom?"
"A až keď bude celkom nízko,..." odmlčí sa.
Tak predsa som mala pravdu. Po prvýkrát v živote ma to vôbec neteší.
"Pozri tam," poviem namiesto toho. "Tí, čo sa hrajú s tým tanierom. To sú oni."
Sorenova reakcia nič neprezrádza. "Tak predsa sú to deti!"
"Ale trochu iné. Oni nemajú rodičov, Soren. Každú sobotu ich vychovávateľky berú zahrať sa sem do parku, nadýchať sa čerstvého vzduchu, aby na to aspoň nachvíľu nemysleli. Občas im chodím pomáhať. Čítať s nimi alebo hrať sa hry. Páči sa im to."
V jeho očiach sa zráči čosi ako rešpekt ale to ma ani trochu neupokojí - ba cítim sa ešte oveľa horšie. Neznášam, keď sa tým chválim, no dnes to robím pre iný dôvod. "Poď, zoznámim ťa!"
Ťahám ho za ruku na trávu, kde ma ako prvá zbadá Lucy. Od radosti skríkne na plné hrdlo. "Jasmine prišla!" Tanier ledabolo pristál ku stromu a zostal tam v zabudnutí.
Vzápätí ma decká oblapia ako osi to najsladšie pivo uprostred leta. Po celý čas nepúšťam Sorenovu ruku - inak by ma tá zápava hádam aj utopila.
Kaya už doňho zvedavo štuchla a brala jeho miery do svojho skúmavého oka. "Hej, ty."
"Hej, maličká," odpovedá jej.
"Decká, toto je Soren."
"Je to tvoj frajer?" pýta sa Leo s posmešným úškrnom.
"Niee, je to anjel!" oponuje Lucy a už aj prevracia oči, akoby to bola úplne samozrejmá vec a ona nechápe, že to nevidí. Žasnem.
"Aj on je dobrovoľník?" pýta sa Sára.
"Áno, som nový dobrovoľník," odvetí Soren skôr, než to stihnem vyvrátiť. Okamžite si tak získa rešpekt a dôveru malých detí.Tie ho okamžite prosíkajú, aby si s nimi zahral naháňačky.
Vychovávateľka zbystrí pozornosť, keď zbadá svoj hlúčik detí, ako medzi seba vťahuje cudzieho dospeláka, ale to sa už k nej náhlim, aby som situáciu ozrejmila. Smeje sa na tom, vraj si málokedy k sebe niekoho tak vrelo pustia.
S deckami sa zabávame k ustatiu. Beháme, hráme schovávačky, tímové aj bláznivé, kde do seba vrážame a doslova trháme hráčov do svojich tímov.
Potom sa vrhneme aj na piknikový kôš. Vyšlo pre každého, aj keď som sa bála, že budeme mať málo. Soren však nešetril - vzal všetko, čo mu ešte doma zostalo, od čokolád po balené koláče a džúsy.
Všimnem si, že má v očiach slzy radosti. V istom momente mi potichu poďakuje a pobozká ma na líce. Vraj sa už celé roky necítil byť taký šťastný.
"Kedy ešte prídeš?" pozrie naňho Lucy veľkými očami ako trnky. "Dúfam, že budeš chodiť často."
"Rád by som." Robí, čo môže, aby udržal pokojný hlas. "Ale nie som odtiaľto. Neviem, kedy sa mi najbližšie pošťastí..."
"To sú kecy," preruší ho a už aj znova prevracia oči. Zvykla som si na to - vidieť v tom kus akejsi dievčenskej elegancie. "Čas sa nehľadá ale vytvára." Zodvihne prst ako výkričník. "Keby si chcel, Soren, prišiel by si aj zajtra. Aj každý deň."
Vytiahne si koláč a obráti sa k miestu, kam spadol frisbee tanier. "A frisbee si ešte aspoň zahráš, než odídeš?"
"Akoby som nemohol, Lucy."
Rozutekajú sa k stromu a kým ich sledujem, môj zrak sa zaostrí do tieňa, kde sa prechádza trojica mne akýchsi povedomých ľudí. Až ma obleje vlna zdesenia, keď zistím, že sú to Edo s rodičmi. Pozriem inam a modlím sa, aby ma nevideli, ale je už neskoro - výkriky detí rýchlo pritiahnu pozornosť okoloidúcich, najmä tých, ktorí ich už poznajú.
Keď sa môj pohľad stretne s maminým, je mi jasné, že z tejto situácie sa už nevykrútim.
