𝒦á𝓋𝒶 𝓈 𝒶𝓃𝒿𝑒𝓁𝑜𝓂

Hádka

Moja rodina sa rozhodla  zmeniť svoju dráhu z chodníka na trávnik. Napadne mi, že ak sa Soren s Lucy zahrá dostatočne dlho, možno ich nebudem musieť konfrontovať a vyhnem sa tak zahanbujúcim otázkam.

"Mysleli sme si, že si cez víkend na internáte, Jasmine," začne mama namiesto pozdravu. "Edo mi hovoril, že si s akýmsi priateľom." Jej biele vlasy na slnku kričia namiesto jej hlasu.

"Och," je všetko, na čo sa zmôžem.

Ani otec ma nepozdraví, vyzerá byť nahnevaný. "Kde si spala? Kedy si prišla do mesta? Báli sme sa o teba."

Nechcem začínať konverzáciu námietkou, že mi mohli kľudne zavolať a radšej zvažujem, ako odpoviem. Nemôžem im hneď povedať, že som prišla už včera, ešte sme sa ani nepozdravili a už by som im hneď šplechla do tvárí, ako nezodpovedne som sa zachovala.

Pretože áno - bolo to nezodpovedné len tak stráviť noc s cudzím človekom.  A síce? Človekom?

Stratím sa v myšlienkach na včerajšie ráno a pokúšam sa nájsť v nich záchytný bod pre moje rozprávanie, no to sa už valí Edo so skateboardom pod pazuchou a neohrabane ukazuje na skupinu detí, čím všetko vyrieši za mňa. Nie však tak, ako som si predstavovala. "Však je hento ten tvoj frajer zo včera? Tak nakoniec si teda uňho spala?"

Div otcovi nepadla sánka až na samú zem. "Kto?"

Už-už rozháňam rukami a bránim sa, že všetko je inak ako to vyzerá. Znova sa cítim ako najhoršia dcéra pod slnkom, presne ako vtedy, keď som im oznámila, že ma prijali na žurnalistiku v zahraničí a hodlám sa tam aj prihlásiť. Aj vtedy ma obdarili sklamaným pohľadom plným nevýslovného znechutenia a bolesti - a aj vtedy to tak príšerne bolelo.

Do očí sa mi tlačia slzy. "Akoby ste ma, preboha, nepoznali," vravím ešte. "Nikdy som nikoho nemala a..."

"Myslela som si, že čím budeš staršia, tým budeš aj rozumnejšia," šplechne mi mama to tváre celkom odrazu, "a ty sa správaš čoraz nezodpovednejšie. Horšie ako Edo, čo včera prišiel domov ožratý jak prasa."

"Ale mamaaa," vmieša sa do toho aj brat, pripravený brániť si ma. Vďačne naňho pozriem. "Sme v parku a je sobota. Nechajme si hádanie na inokedy, dobre? Mal som zasa čo hovoriť, dofrasa, myslel som to iba zo srandy."

Otec ho napomenie, aby bol ticho. "Mohla si nám aspoň zavolať."

Jeho tón neznie tak varovne ako mamin, skôr nástojčivo. Zdá sa, že mi verí, hoci od neho by som to veľmi nečakala.

"Ocko, už som dospelá. Nemusím vám hovoriť, čo a kde s kým robím."

Pre našich je tento môj tragicky sformulovaný výrok ako hodená šatka pred býkov zrak. Mamina facka prišla ako blesk z čistého neba.

"Nikdy som si o tebe nemyslela, Jasmine, že z teba vyrastie takáto štetka!" zasyčí so slzami v očiach a ja odrazu neviem, či mám plakať s ňou alebo sa smiať. Cítim sa ponížená, zosmiešnená, ale akosi stále v práve.

"Mama!" povieme s otcom naraz, ale on jediný ju stiahne dozadu. Líce ma nepríjemne štípe - ani sa mi nechce veriť, že ma skutočne udrela. Otec sa od hanby rovnako ako ja prepadá pod zem. "Poď, ideme. Prečo sa vy dve musíte zakaždým pohádať? Už ma to nebaví." 

A rovnako bez pozdravu ako prišli, tak aj odišli. Len Edo pri mne zostal a starostlivo ma objal, keď som sa úpelnlivo rozplakala. "Choď aj ty," dohováram mu. "Nechem, aby si tu bol. Budú ťa zháňať."

"Nejdem."

"Choď. Nemusíš tu byť. Prosím, odíď dočerta aj ty."

Brat ma neochotne poslúchne no ešte predtým mi na čelo vtlačí hrejivý bozk. "Mrzí ma to, Jas. Nechcel som..."

"Ty sa mi neospravedlňuj."

Napokon odíde aj on a nechá ma tak. Cítim sa hrozne. Všetko to pekné, čo sme so Sorenom posledný čas prežili, je preč - nahradil ho dávny smútok a bolesť v mojom srdci, že som zas a znova neuspela vo svojej roli poslušnej a vzornej dcéry. Veľmi si želám, aby toto bol iba sen a nikto nič z toho nevidel. Hlavne Soren.

Aby som mu nič z toho nemusela vysvetľovať. Aby som sa opäť nemusela vracať k tomu, prečo mnou naši tak veľmi pohŕdajú.

Ale keď naňho pozriem, ako letmo nechal Kayu, aby mu ukradla lietajúci tanier, je mi jasné, že videl všetko.

Úplne všetko. 

Hellou, kamoši!
Tak som zase späť, tentokrát aj s vlastnou ilustráciou. Čo na ňu vravíte? Mám ich začať pridávať aj do ďalších kapitol?

Dúfam, že ste všetci zdraví a zbytočne nevychádzate von, kde sa rýchlejšie nakazíte. Fakt vás prosím, radšej sedkajte domka, popíjajte kafíčko a venujte sa tomu, čo vás baví - no hlavne: píšte a čítajte až do nemoty! (A ja vás medzičasom obšťastním ďalšou kapitolkou. :'D )

Inak, táto sa mi mega ťažko písala :(
Ale čoskoro uvidíte, že nebylo k vyhnutí!

Ďakujem, že príbeh sledujete. Ak sa vám páči, prosím, nezabúdajte na vote či komentár!  ❤️

-Cyborne