V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Je to otrasná hlúposť!"
Protestujem ako len môžem. "Poznáme sa sotva deň. A aj to si bol polovicu z neho mŕtvy!"
Pseudo Soren sa odomňa konečne na pár krokov vzdiali a dovolí mi dýchať. Dlho neprehovorí, iba na mňa hľadí tým podivne známym, a predsa cudzím pohľadom.
Prinútim sa zachovať chladnú hlavu. "Dobre. Povedzme, že ti verím. Že naozaj verím tým báchorkám a..."
"Všetko ti vysvetlím," skočí mi do reči. "Ale prosím, Jas, veľmi ťa prosím. Venuj mi svoj čas. Stačí mi deň. Posledný deň s tebou. O nič viac ťa nežiadam."
Napokon súhlasím, ani sama neviem prečo. Som si vedomá len toho, že to celkom isto nerobím iba z toho dôvodu aby som sa ho zbavila. "Dobre. Dobre," zopakujem pre istotu, skôr než si to rozmyslím. "Hm. Poď dovnútra. Musíš mrznúť."
"Nemáš návštevu?" Nazerá do okien a tvári sa akoby Eda nikdy predtým nevidel. "Zdalo sa mi..."
"Nie, to bol môj straší brat."
"Radšej počkám. Asi nebude nadšený, ak vojdem."
Iba myknem plecom a stále trochu šokovaná sa vyberiem po kabát a čižmy. Ešte stále mi nedochádza, čo sa to vlastne stalo. Zmocní sa ma podivný strach. "Edo?" Zakričím. "Idem von!"
Brácho už stojí medzi dverami a prestáva žuť. Je už na prvý pohľad jasné, čo si myslí. "Koľko ho poznáš?"
"Ak sa ti do hodiny neozvem volaj na políciu."
Pokrúti hlavou, rovnako ako tiene za ním. "Nepáči sa mi to. V čom lietaš?"
"Ešte neviem," poviem úprimne a nádejného právnika táto odpoveď vôbec nepoteší. "Ale myslím si, že viem odhadnúť, čo je nebezpečné a čo je iba divné. Táto situácia patrí skôr do druhej kategórie. Ver mi, Edo. Zvládnem to. Chodila som na karate."
"Ani nápad."
Brat položí misku na stôl a vyberie sa za Sorenom, ktorý zostal čakať na schodoch. "Nepustím ťa s nikým cudzím, kto sa drzo odváži vytiahnuť ťa z domu a ešte pokiaľ je vnútri niekto z rodiny."
To, čo sa stalo potom ma však už úplne presvedčilo, že Soren nie je len taký obyčajný muž.
Musím ozrejmiť, že Edo nepatrí k tým, ktorých ľahko presvedčíte o svojej pravde. Má to v povahe. Neverí nepodloženým argumentom a už vôbec nie ak pochádzajú od úplne cudzích a nedôveryhodných ľudí. Ale to, čo sa podarilo Sorenovi bolo skrátka nadprirodzené - jemu sa podarilo Eda presvedčiť bez jediného slova.
Skrátka a jasne - Edo sa vybral na priedomie, nadýchol sa, že spustí nejaký ten svoj preslov, no v momente keď sa ich oba pohľady stretli nastalo na ulici úplne hrobové ticho - a nikto ani len neprehovoril. Bol to akýsi strhujúci, zvláštny moment, ktorý prinútil zastaviť všetok čas a mne sa zdalo, že aj bratov tok mysle. Edo iba pozeral do tých hlbokých očí a po čase akoby dlho o niečom sám premýšľal - len prikývol.
Môj brat iba prikývol! A vrátil sa naspäť domov! Neverila som tomu, čo som práve videla, no najviac slovám, ktoré mi stihol ešte medzi dverami adresovať: "Viem, že budeš v bezpečí. Vidíme sa zajtra."
V šoku zvrtnem hlavu na Sorena, ktorý sa tvári ako to najväčšie neviniatko pod slnkom a právom sa ma ešte väčšmi zmocní strach. Možno by som mala začať panikáriť. Možno je to nejaká nebezpečná mágia...
...alebo je to všetko pravda a Soren nepochádza z tohto sveta.
Niekde vnútri to tak cítim, všetko zmiešané ako krupicová kaša po zásahu dvojročným dieťaťom ale akosi verím aj tomu, že môj strach je zbytočný. Už držím v rukách kabát a kráčam k nemu - niekde hlboko presvedčená o tom, že s ním mi nehrozí nič zlé.
