𝒦á𝓋𝒶 𝓈 𝒶𝓃𝒿𝑒𝓁𝑜𝓂

Optimistka

[Som sa hecla ( ͡❛ ෴ ͡❛)]

Keď sa ocitneme pred Sorenovým domom, je už hlboká, čierna noc. Na ulici počuť psov a konštantné brnčanie lámp. Znova sa ocitám v jeho útulnej predsieni a unavene mu dovolím, aby mi vzal premoknutý kabát z pliec a zavesil ho na radiátor. "Aj topánky," vravím mu, aj ponožky a vôbec všetko."

Soren má bodrú náladu. Iba predchvíľou zvíťazil v spore o tom, či ma zavezie rovno domov, alebo pobudnem v jeho dome až do rána. "Si mokrá ako myš a neprežil by som takú hanbu, keby som ťa takú doviezol domov."

"Naši už aj tak budú spať," oponovala som.

"Tak im potom do rána chýbať nebudeš."

"Alebo vlastne možno ešte budú hore, pozerať film. A ak sa bojíš konfrontácie, stále im môžeš trochu premazať myseľ, hm?"

"Nechcem a nebudem to robiť znova. Ide sa ku mne. Mám voľnú izbu a zapnuté kúrenie. Jasmine, zbytočne sa so mnou hádaš, sme mokrí a... keď je možnosť usušiť sa skôr, neviem ako ty, ale ja by som ju rád využil. Hodina hore-dole," dodáva a ja cítim, že ma zasypal samými neprestrieľnými argumentami.

"Musím ráno pracovať. Mám rozpísaný článok a ... a do deviatej ho treba do poslať do redakcie." Neverím, že niečo také hovorím v tejto situácii, ale chcela som sa noci u Sorena v dome vyhnúť stoj čo stoj. Nebola som tak vychovaná, aby som prespávala kade-tade, najmä keď nemusím.

"Ak na tom veľmi trváš, odveziem ťa domov, to nie je problém," pokračuje, "ale rovnako vedz aj to, že u mňa ešte zostal kúsok torty."

"Čo?"

"Síce zmrazenej, ale jedlá ešte bude. Aj zmrzlina. A tiež aj javorový sirup, plus, keď k tomu pridáš pár knižiek od Puškina a kávovar, aj ten mám funkčný...dokážeš si predstaviť tú hlbokonočnú pohodičku? A vieš o tom, že nadránom sa najlepšie číta?"

"Ja fakt neverím, že ma tu práve ukecávaš na jedlo."

Podávam mu jeho sveter, čo sa preťažil snáď aj o desať kíl a vďačne prijímam už ďalšie jeho suché oblečenie. Poberiem sa do obývačky k teplému krbu a kým sa Soren prezlieka, pretiahnem si veľké čierne tričko cez hlavu a zohrievam sa. Ach, ako je tu nádherne, pomyslím si zase, tak útulne.

Soren odrazu otvára chladničku a vyťahuje z nej jedlo. Keď si všimne, ako naňho hľadím, ustrnie. "Či nie? Nie si hladná?"

"Ale som. Chceš pomôcť?"

Pokrúti hlavou. "Nie, zohrievaj sa, alebo si daj teplú sprchu, kým toto pripravím."

Rozhodnem sa zostať a zatiaľčo čosi tajnostkársky majstruje za kuchynskou linkou, prejdem ku knižnici, vyberiem odtiaľ Čarodejníka z Krajiny Oz a uvelebím sa na gauč, kde sa zakutrem pod huňatú deku. Takmer už zaspávam, taká som unavená.