V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ani som si neuvedomila, že ma pradenie motora uspalo, až kým som sa neprebrala na brzdenie auta. Celkom ospatá sa pýtam, koľko je hodín.
"Je polnoc," odpovedá Soren.
"Kde sme?"
Vonku je tma, pouličné lampy na hlavnej ceste svietia iba veľmi biedne. Všimnem si, že začalo jemne pršať.
"Už sme skoro tam. Akurát sme na parkovisku."
Vydesím sa, keď zistím, ako veľmi je toto miesto temné. Nikde nevidím žiadne tabule, a tak sa nemám ako dovtípiť viac.
"Bol si tu už?" pýtam sa znova. "Je tu akási tma. Nepáči sa mi to."
Soren sa potichu zasmeje. Stlmí rádio a chvíľu len tak pozerá von oknom.
Pošúcham si ťažké viečka a narovnám sa - pokúšam sa zistiť, kde sa nachádzame. Odrazu mi toto miesto príde odniekiaľ povedomé. Všetky tie zvláštne vône...
"Poznám to tu," vyslovím náhle. "Niečím mi to pripomína detstvo ale teraz neviem čím. Inak, prečo si ma nezobudil? Mohol si havarovať, keby si zaspal tiež."
"Len sa zobudíš a už máš kopu otázok," zruší ma stroho. Jeho tajomný pohľad pomaly vyhľadá môj a vpije sa doňho. Tie oči sú v prítmí ešte tmavšie než obyčajne, sú čierne ako havrany.
"Pripravená?"
Pozeriem von a sledujem, ako sa pred lampami mihajú dažďové kvapky. Nevyzerá to, žeby sa počasie chcelo umúdriť a trochu ma to podráždi.
"Hmm," je všetko, čo mu na to poviem.
"Poď," vyzve ma a veselo vyskočí z auta do dažďa. Hľadím naňho ako sprostá, ani za ten svet sa mi nechce nasledovať ho. Príde mi však ľúto, že meral takú diaľku iba pre to, aby mi čosi ukázal a domnievam sa, že to niečo musí mať pre neho veľkú hodnotu, tak nechám svoj povzdych v aute a vykročím von aj ja.
"Poď, rýchlo," smeje sa a už aj ma ťahá na druhú stranu pod stromy. Vtom si spomeniem. Sme na parkovisku v najbližšej zoo, práve prechádzame okolo jeho, kedysi slávneho, kúpaliska. Až mi zovrie srdce - nebola som tu snáď celú večnosť.
"Bože, to sme tu!"
"Trochu iné než aké si pamätáš, čo?"
"Oveľa. Vždy svietilo slnko a predávali sa tu cukrová vata s varenou kukuricou. Tam! Tam stáli ujovia s papagájmi, kde si si ich mohol pohladkať!"
"Nevedel som, že máš rada papagájov," povie na to. Som rada, že nekomentoval moje infantilné prejavy, a namiesto toho v nich našiel niečo pozitívne, ale nemohla som si pomôcť - všetky spomienky na naše rodinné výlety plné zážitkov ma bombardovali ako besné.
"Jedného mám doma," poviem na to nedbanlivo, "A tam, v tej uličke, tam predávali samé čínske hračky!"
Pocítim, ako mi stisol ruku a prinútil ma spomaliť. Voda sa mu cícerkami spúšťala z mokrých, vlnkastých vlasov. "Prosím ťa, buď trochu tichšie."
