𝒦á𝓋𝒶 𝓈 𝒶𝓃𝒿𝑒𝓁𝑜𝓂

Lasagne

Jeho byt nie je veľký, ale je postavený akurát tak, aby doň zo všetkých strán vošla ako-taká kvapôčka svetla. Pôsobí preto útulne a pohodlne.

Už z chodby vidno do kuchyne prepojenej s obývačkou a ako som sa neskôr dozvedela, bola to práve tá časť, na ktorú bol Soren najviac hrdý.

"Nie pyšný," opravil sa ako to vravel, "ale hrdý."

A rovnako tam zamierime najskôr, hneď ako si zavesíme kabáty na vešiaky.

"Na čo sa chystáš?" chcem vedieť keď pozorujem, ako niečo sústredene hľadá v skrinke nad kuchynskou linkou. Potmehúdsky sa usmeje. "Ak mi pomôžeš s cestovinou, tak sa dozvieš."

Nadšene schytím balíček, čo mi podáva.

"Lasagne?" Od šťastia podskočím. "Tie som nemala snáď celú večnosť!"

"Ach, Jasmine. Pred tebou nemôže mať človek žiadne tajomstvá, lebo ich hádam všetky v tej sekunde prekukneš."

Úskokom naňho pozriem. Veď čítať hádam viem. "A kde je mäso?" spýtam sa namiesto toho.

Už sa nesie, zazubí sa.

Soren zapne Spotify a priestor vyplnia tóny jemnej, inštrumentálnej hudby. Varíme s úsmevom, po kuchyni takmer plávame až napokon skončíme pri príprave bešamelu. Tancujeme spolu po obývačke a smejeme sa. Je nám príjemne. Za oknom sa už dávno zotmelo a na ulici sa rozsvietili staré lampy. Všetko sa zdalo byť dokonalé...

...až dokým sa v istom momente Soren nenaklonil aby omáčku ochutnal a pozel mi pritom priamo do očí. Bol to len zlomok sekundy, v ktorom pochopil, že moje ustrnutie nie je práve najvhodnenšia reakcia na jeho ďalšiu, už druhú výzvu na bozk.

Kým to všetko došlo mne, chuť bešamelu už bola schválená a Soren opäť sklamaný. "Je výborná," hovorí a rýchlo sa sťahuje k hrncu. "Čoskoro budú lasagne hotové."

"Ja presteiem stôl," poviem teda a vyhýbajúc sa jeho pohľadu sa vydám pohľadať príbor. Cítim sa za to trápne a hlúpo. Soren si už isto začína myslieť, že k nemu necítim nič viac ako obyčajné priateľstvo a úmyselne sa vyhýbam situáciám, ktoré by...ktoré by mohli tento level posunúť na vyššiu úroveň. O čo viac ho musí bolieť, keď sa na tento svet vrátil iba pre to, aby zvyšok času mohol stráviť len so mnou?

Trápim sa aj preto, lebo to celé vnímam úplne inak ako to vyzerá. Možno som chcela, aby ma pobozkal...

Otrasiem sa. Prikážem si, skôr ako sa pustíme do večere, že sa prestanem toľko ľutovať.

Akonáhle sa obrátim, Soren stojí priamo oproti mne a načahuje sa, aby mi vzal príbor z rúk. "Oddýchni si, Jas. Už to dokončím."

Stretnú sa nám podhľady a stratíme sa v nich, rovnako ako pred pár hodinami počas cesty vlakom.

"Soren, ja..." začnem, ale neviem ako pokračovať. Chcem mu povedať,... vlastne ani neviem čo mu chcem povedať. Možno chcem byť iba ticho a vpíjať sa do jeho tajomných, úprimných očí.

"Áno, Jasmine?"

Jeho hlas je tak hlboký, že ma núti nahnúť sa k nemu ešte bližšie, aby som ho vôbec počula. "Soren, ja som..." začnem znova, ale zasa rovnako neúspešne. "Neviem ako to povedať, tak to poviem skrátka tak ako to je."

Zhlboka si vydýchnem. "Ešte nikdy predtým som s nikým nechodila. Neviem sa bozkávať. Ani žiadne tieto veci. A bojím sa, že... že môžem niečo pokaziť, alebo... chápeš."

Odrazu mi príde zaujímavejšie pozorovať utierku pod mojimi prstami, o ktorú sa celý čas opieram. "Chápeš, Soren."

Ach, Jas, zazneje mi v mysli, no odmietam sa naňho čo i len pozrieť. Akosi ma obleje horúčava a v lícach pocítim červeň. Čo je však najhoršie, do očí sa mi natisli aj horúce slzy. Teraz sa už isto do jeho tváre nepozriem. Namiesto toho sa iba usmejem a príbor stihnem o niečo silnejšie. "Idem prestrieť."

Soren ma však o čosi opatrnejšie zastaví a ja cítim, ako narazím o okraj kuchynskej linky. "Jasmine," povie nežne. "Prosím, tým sa vôbec netráp."

Robím, čo môžem, ale nepodarí sa mi zastaviť slzu, čo sa vykotúľala po líci pred jeho zrak. Je to ešte trápnejšie než moje samotné priznanie.

Soren ju bez okolkov utrie bruškom prsta a vezme moju tvár do svojich teplých dlaní. "Na tom nie je vôbec nič trápne. Je to pekné," utešuje ma. "Ja som, vlastne, ver alebo nie, na tom úplne tak isto," dodáva teraz už odľahčene.

"Prepáč," uchechecem sa aj ja. "Občas som... trochu precitlivelá."

"Je to zlaté," odpovedá. Na čele pocítim prvú láskavú pusu. "Znamená to, že prežívaš veci do hĺbky a nie povrchne." Druhý bozk nájde moje obočie, zatiaľčo jeho dlane spadnú nižšie na moje ramená. Sánku mi začne obsypávať malými božtekmi.

Páči sa mi to a počujem samú seba smiať sa na tom. Aj Sorenove kútiky sa roztiahnu do úsmevu.  "Je to vážne zlaté," povie znova, obráti si ma tak, aby som mu pozerala priamo do tváre a celkom ignorujúc moje vlhké oči pomaly zaútočí na aj na moje pery.

Tie sa akosi samé nechajú unášať príbojom, ktorý do nich vniesli tie Sorenove a v jednej tichej harmónii celkom prirodzene splynú do seba. Rozpaky niekam pominuli - nehradil ich iba slastný pocit radosti a vzájomného vzrušenia. 

Prúdi mnou akási nová energia, plná sily a protichodnej krehkosti. Odrazu sa znova cítim celá, kompletná; akoby všetko bolo tak, ako má byť - presne ako keď posledný dielik puzzlí nájde svoje miesto a vytvorí prenádherný obraz.

Vnímam všetky tie pocity, ktoré vo mne sťa búrka nad jazerom tento anjel vzbudil a užívam si ľahučký zápas našich pier, čo sa bez najmenšieho zhonu zakrádajú raz k sebe a raz od seba, v nekonečnej slučke. 

 "Vždy je to takéto?" spýtam sa takmer šeptom. Môj rozum ešte stále nedostal príkaz na spamätanie a nemá preto kedy zahlásiť, že Soren to predsa nemá ako vedieť.

Znova sa stratíme vo svojich pohľadoch a chichoceme sa na sebe. Sme to my ale amatéri, vravím mu a on sa na tom začne smiať. Chce to cvik, slečna novinárka, ako iste viete, ani román nevznikne po prvej vete.

Prekvapene sledujem ako sa zaškerí. 

Na sporáku sa ozve syčanie - voda z cestovín vykypela. Soren svižne odbehne schladiť platňu a vráti sa ku mne. "Kde sme to skončili?"

"Sťažoval si sa, že to nie je to, čo si si predstavoval," vystrúham grimasu tentokrát ja. 

"Ach, vy novinári. Všetko si prekrútite podľa seba. To snáď ani nie je pravda, vôbec nič také som..." skôr než dopovie, vyrazím po jeho ústach pripravená zažiť to všetko ešte raz. A ešte raz. Celkom sme pritom zabudli ako rýchlo sa ručička hodín pohybuje po ciferníku...