V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Buchot koľajníc vypĺňa ticho medzi nami. Zabávame sa konverzáciou myšlienkami - pýtam sa Sorena, ako je možné, že dokážem čítať tie jeho a on odpovedá, že sám chce aby som to vedela. Pýtam sa ho na jeho nadprirodzené schopnosti a on mi vysvetľuje, že okrem manipulácie zmyslov mu už nezostala žiadna iná magická moc.
To všetko sa deje iba skrz jediný pohľad do našich očí - čím ďalej, tým viac sa strácam v tej ich hĺbke a úprimnosti, prepadám sa do nich bez jedinej záchrany a je mi celkom jedno, že tento Soren viac nevyzerá ako ten, čo sa zjavil ráno v kaviarni. Akosi nedbám na jeho vonkajší zjav - jediné na čo myslím, je ako veľmi sa mi páči tá priam nadpozemská, čarovná charizma, čo z neho vyžaruje.
"Je tu voľné?"
Akýsi priateľský deduško otvorí dvere do kupé a šibalsky sa na nás zahľadí. "Bolia ma kríže, deti moje ale nerád ruším vašu... chvíľku."
Obaja reagujeme takmer okamžite. "Nie, nie, prosím, prisadnite si!"
Pozrieme na seba a vyprskneme do smiechu. Povedali sme to v rovnakú chvíľu. Deduško je zhovorčivý a začne rozprávať o tom, že dnes musel navštíviť až troch doktorov a to iba kvôli hexenšusu. Neskôr sa začne sťažovať ako veľmi v tomto štáte nefunguje zdravotníctvo až napokon sme ho obaja prestali celkom počúvať a znova sa ponorili do svojich pohľadov. Neviem to ani opísať, ale v Sorenovej prítomnosti som sa cítila neskutočne dobre.
Medzitým som si všimla, že Soren nad niečim sústredene premýšľa. Nemohla som si prečítať, nad čím presne, ale i napriek tomu som si nemohla nevšimnúť, že mu tento myšlienkový pochod dáva celkom zabrať.
"Hej, smiem vedieť, čo tak zamestnáva tvoju myseľ?"
Jeho telo sa mimovoľne strasie. Prichytený ako pri niečom zakázanom sa iba láskavo usmeje. "Nad ničím dôležitým."
"Nie je fér, že ty vieš úplne o každej mojej myšlienke kým ja zistím iba to, čo mi dovolíš vedieť. Nepáči sa mi to."
Soren sa neprestajne usmieva. "To som si neuvedomil. Odteraz ti sľubujem, že nebudem pozerať do tvojej mysle bez tvojho vedomia."
"To už znie fér."
Pozrieme von oknom na mihajúcu sa krajinu ponorenú v hustej hmle a sledujúc temnotu navôkol si spomeniem na detektívku, čo som nedávno čítala. Pripomína mi to mystickú, tajomnú scénu, ktorá čoskoro prepukne v obrovské nebezpečenstvo. Vzduch je presýtený chladom, no rovnako aj atmosférou tichého mesta potápajúceho sa vo svojom magnetickom vzrušení. Z močiarov sa vznesie para a zavolá na mňa túžbou po dobrodružstve. Mesiac len tak ledabolo svieti, len tak - aby sa nepovedalo. Jeho svit iba náznakom oblízne vrcholky tmavých lesov.
"Začínam sa báť," zrúkne niekto v mojej hlave. Anjel na mňa vycerí svoje zuby a vedľa očí sa ukážu škodoradostné vrásky.
"Soren!" zvreštím naňho v myšlienkach.
•••
Na stanici už dávno utíchol ruch. Ruka v ruke sa vyberieme von na ulicu, ktorú tak dobre poznám a zamierime do centra. Neunikne mi, že podchvíľou na mňa Soren zaškúli, aby zistil, či robím to isté.
Prídeme do parku, kde to dýcha príjemnou, ospalou atmosférou. Spravíme prvý krok do neznáma.
"Takže, Jasmine," začne Soren trochu neisto. Ofina mu pod svetlom lámp na čele vytvára srandovný tieň. "Porozprávaj mi o svojej práci."
Nesmelo sa zasmejem. "Ja ešte tak celkom nepracujem. Študujem prvý rok na vysokej."
"Žurnalistiku?"
"A politické štúdiá. Trochu som sa toho bála ale teraz viem, že to bolo dobré rozhodnutie."
Soren prikývol. "Za ten čas čo som tu bol som čítal niektoré z tvojich článkov. A musím uznať, že boli vcelku dobré."
Ešte nesmelšie mu poďakujem. "Robím čo môžem, aby som si nejako našetrila na internát. Je síce fajn prísť domov a užívať si mama hotel ale nie je to tak celkom to, čo si v ideálnej budúcnosti predstavujem."
"A ako by mala vyzerať tvoja ideálna budúcnosť, Jasmine?"
Jeho otázka ma vytrhne z prúdu premýšľania. Zrazu mi dôjde, akú veľkú úlohu v nej Soren zohráva. Celkom jasne mám znova pred očami tú situáciu, kedy sa môj anjel vrhá pod kolesá auta a vrátia sa mi spomienky na bolesť, ktorú som cítila, keď som sa dozvedela, že ho už viac niet. Skúšam si predstaviť, aké by to bolo zažiť to všetko znova a od ľaku ma trhne. Nech sa snažím akokoľvek, Soren sa do môjho života vpísal už navždy. "Len málokedy stretnem niekoho, s kým si tak dobre rozumiem," odpoviem na to. "A takých ľudí si chcem pri sebe udržať čo najdlhšie."
Soren sa pousmeje a spraví ďalší krok. Jeho ruka sa usadí na mojom ramene a ja sa tak ocitám bližšie pri ňom. Neviem, čo robiť s rukou, tak mu ju obtočím okolo pása. Neprotestuje. "A potom?"
"Chcela by som pracovať ako redaktorka v televízii. Ak sa podarí, usadiť sa a mať rodinu. Viem, že to neznie veľmi prelomovo, ale..." Myknem plecami. "No a čo?"
Sorenovi sa to celé zdá vtipné. "Nehovor mi, že netúžiš po niečom veľkom. Zarobiť peniaze. Byť slávna. Úspešná..."
"Absolútne nie," priznávam. "Chcem byť len šťastná."
"To znie múdro," povie na to. "Ale verím, ze nechceš byť tak šťastná ako Šťastný Jim."
Vytreštím naňho oči. "Ty si čítal Šťastného Jima?"
"Aspoň miliónkrát."
"Milujem knihy."
"Ja tiež!"
Na konci parku sme sa obaja zhodli, že klasickej literatúre sa moderná nevyrovná, aj keď niekedy je skutočne pozoruhodne dobrá, že Puškin bol najväčší romantik a Shakespeare bol zas ten najlepší dramatik. Cez literatúru sme si boli zas o niečo bližší a akosi ťažšie sa mi myslelo na to, že čoskoro bude musieť Soren odísť.
"Mám nápad," povie odrazu. "Nemáš chuť si ísť zaplávať?"
"Veď nemám plavky," zruším ho. "A neviem plávať... A je neskoro..."
"Tým sa netráp. Obchody sú ešte otvorené." "A plávať ťa naučím." Zazubí sa.
Chvíľu zvažujem všetky možnosti. "Mm. Prečo nie? Veď večerné plávanie môže byť zábavné."
