V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
V momente kedy sa stretnú strach so šokom sa v človeku odohrajú zvláštne veci, na ktoré reaguje iba tromi spôsobmi. Buď sa zľakne tak veľmi, že okamžite sa strhne a utečie alebo vyrazí do protiútoku a agresívne sa bráni.
Ja patrím k tej poslednej skupine, ktorá zostane stáť na mieste, čoby sa jej krvi nedorezali, bez jediného pohybu.
Len nemo stojím na prelome cesty s chodníkom, na prelome bezpečia s nebezpečím, na prelome života a smrti.
Potrasiem hlavou a utriem si slzu, nebadane stiekla na chladné, bledé líce. Zakážem si čo i len pomyslieť, že Soren už nedýcha - zdá sa mi to ako súčasť hnusnej nočnej mory z ktorej sa nie a nie zobudiť.
Záchranári ho už nakladajú do sanitky - rovnako ako ja, doteraz sa ani nepohol.
Ktosi sa ma pýta, či som v poriadku, ťažkopádne krútim hlavou. Ocitám sa v sanitke, otrasená.
Na chodbe je ticho.
Po rýchlom vyšetrení na urgente, kde mi zasvietili svetlom do očí a spýtali sa na moje meno, ma vyslali do vedľajšej budovy, kam odviezli Sorena.
Ešte vždy ma všade sprevádzalo hlučné ticho. Neustále si zarývam prsty do dlaní aby som sa uistila, že sa to deje naozaj. Keď prejdem do čakárne, ruky mám už celé doboľavené, ale aspoň mi slúžia ako dôkaz, že neblúznim.
Sadnem si na starú, smradľavú fotelku a čakám... a čakám.
Nemocničné prostredie ma v myšlienkach navracia do detskej ortopédie, kde som veľakrát zavítala počas raného detstva. S diagnózou pokriveného chrbta som poslušne chodila na kontroly, počúvala, čo všetko môžem a nemôžem robiť, spomenula som si dokonca aj na takú obrovskú miestnosť, kam ma posielali na úmorné rehabilitácie a z nich do kúpeľov na všakovaké liečenia... To všetko dovtedy, kým som neodmietla operáciu, kde by ma, vraj, narovnali.
Odvtedy som do nemocnice viac nevkročila - až doteraz. A znova zažívam ten istý skrúšený a bojazlivý pocit ako kedysi, plný bezmocnosti a strachu, že sa dozviem opäť niečo, čo nechcem počuť.
"Jasmine Fosterová?"
Zodvihnem hlavu a zbadám sestričku, ktorá sa ku mne už- už skláňa. "Je mi to veľmi ľúto."
Na očiach jej vidím, že to myslí vážne. "Čo sa stalo?" Videla som to na vlastné oči. Videla som, ako ju odsotil a sám sa stačil heroicky uhnúť.
Sestrička ľahko zavrtí hlavou. Stíši hlas, aj keď ju nikto okrem mňa nemôže počuť.
"Veľmi by som si priala, aby to bolo inak. Ale náraz toho auta mu spôsobil zranenia nezlúčiteľné so životom..."
"Stačil sa uhnúť," protestujem. Začínam byť presvedčená, že ak Soren naozaj zomrel, nebol to už dôsledok nehody.
"Jasmine, to auto bolo veľmi veľké a rýchle. V tej rýchlosti stačí aj malý náraz a to môže mať nedozerné následky... Tvojho priateľa zasiahlo spätné zrkadlo na boku auta. Poranilo mu istú časť mozgu Jasmine..." Pevne ma zovrie okolo pliec. "Život je veľmi krehký, anjelik. Poď, musíme sa presunúť."
