V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Všimnem si, že niečo v jej vnútri sa pohlo, ale skôr než si tým začnem byť celkom istá, mama sa zodvihne a ospravedlní sa, vraj sa hneď vráti.
Obávam sa, že si túto chvíľu zle vyložila. "Mala by som ísť za ňou," poviem a podvedome si zrakom pýtam si od Sorena povolenie. Prikývne. Brácho je už teraz celkom šťastím bez seba, keď si konečne môže sadnúť na moje miesto a hustiť doňho otázkami.
Kráčam popri verande a cez okno zbadám mamu stáť pri stole v kuchyni. Vojdem dnu a mlčky sa pozerám ako si utiera slzy opakom dlane.
"Mami, čo sa deje?"
"Choď za nimi, Jasmine."
"Veľmi ma mrzí, ako som sa správala v parku. Ešte stále ťa to tak veľmi trápi?"
"Ale nie. Vôbec nie." V jej hlase vycítim játriacu sa bolesť.
"Keď som bola malá, naháňal ma pes od susedov, pamätáš?" Opriem sa o stôl, bližšie ku nej a pozriem na ňu. Snažím sa upokojiť ju tichým svojím tichým tónom, hoci mám chuť kričať a ihneď zistiť, prečo je taká rozcitlivelá. "Mala som rozbité obe kolená. Štípalo to ale ja som sa ti bála povedať, čo sa stalo a radšej som si ich zalepila leukoplastmi, spomínaš si? Rany sa mi do večera zapálili. Veľmi som sa bála, že ak ti to poviem, toho psa utratia za to, že bol taký zúrivý a sused nás bude mať ešte vo väčšej nenávisti."
Rozpamätala sa a na tvári sa jej konečne zjavil úsmev.
"Ty si sa potom na mňa veľmi hnevala, keď si mi kolená v noci ošetrovala. A vtedy si mi povedala, že pred tebou nemusím nič skrývať. Že si predsa moja mama a poznáš ma zo všetkých najlepšie."
Prikývla.
"Mami. Ja som tvoja dcéra a tiež ťa poznám možno že zo všetkých najlepšie. Nemusíš predomnou nič skrývať. Dobre vidím, že ťa niečo trápi. Sľubujem, že budem pred ostatnými mlčať - nech už by to bolo čokoľvek. Veď napokon aj ten pes to vtedy prežil - a straší na ulici doteraz, akurát, že je už taký starý ako tatkove ponožky."
Cez slzy jej unikol jej chichot ale vzápätí sa ozval smútok, čo špatil jej zvyčajne tak láskavú tvár. "Ach, Jasmine, už si taká veľká." Vzdychne si. "Ešte som asi celkom neprijala fakt, že si samostatná jednotka."
To teda vôbec nie, napadne mi. "Že si už celkom dospelá a... že nás už s ockom vlastne ani nepotrebuješ."
"Stále si moja mama a stále vás oboch veľmi ľúbim. Nemôžem však s vami zostávať naveky. Každý vták raz vyletí z hniezda."
"Ale tu by ti bolo lepšie. Školu máš hneď pod nosom a nemusela by si toľko dochádzať."
"Toto sme už preberali."
"Bolo by ti tu lepšie," zopakuje.
Nachvíľu sa odmlčí a potom pokračuje -a tie nečakané slová ma hlboko dojmú. "Keď som bola v tvojom veku, moja mama absolútne nevenovala pozornosť tomu, čo by som chcela v živote robiť. Existovala iba Maya, tvoja staršia tetka, a len tá mohla ísť študovať na vysokú. Pretože na ostatných už nezvýšili peniaze. Kým sme s mojimi bratmi chodili do práce, o štúdiu som mohla iba snívať. Veľmi som chcela som ísť na fyziku. Molekulárna fyzika... ach, ako mi len ten tvoj Soren pripomenul všetky tie veci..."
