𝒦á𝓋𝒶 𝓈 𝒶𝓃𝒿𝑒𝓁𝑜𝓂

Náhrdelník

Zvalím sa do trávy a poddám sa prichádzajúcim vzlykom. Pes sa najprv domáhal mojej pozornosti, štuchal ma do rúk, pod krk a jazykom útočil na moju tvár, ale zakaždým som ho odbila, nebol čas na hry. Smutne sa stiahol a niekam odbehol ale bolo mi to jedno, plakala som dlho a neprestajne.  Slnko za ten čas už zapadlo pod vodu a nechalo za sebou len čoraz viac tmavnúce krvavé odlesky na nebesiach. 

Skončilo to. Soren je preč presne tak ako sa objavil. Nepredvídateľne, magicky a opradený tajomstvami, na ktoré sa už nikdy nedozviem odpovede. 

Zozimí sa, ne nebi zažiaria prvé hviezdy. Stále plačem, teraz už schúlená  pod kabátom. Je mi zima a trasiem sa prudkými vzlykmi. Už nič nebude ako predtým. Budem schopná sa ešte vrátiť do normálneho života?

Dokážem zabudnúť?

Chcem zabudnúť?

Spomeniem si na naše prvé stretnutie. Jeho eleganciu a bystrosť, prudkú reakciu na prechode. Eda, ktorý sa ma pýtal, prečo plačem a vzápätí celkom iného chalana, ktorý sa ani trochu na Sorena nepodobal, no predsa celkom ukradol moje srdce. Na to, ako mi rozprával o práci anjela. S akou vášňou trielil na bicykli a tancoval so mnou v jeho obývačke. Na jeho výlet do zoo iba preto, aby ma zoznámil s vlčicou, ktorá ako jediná chápala jeho trápenie. Na to, ako láskavo do mňa lial sebavedomie a hral sa s deťmi. Ako som vďaka nemu dokázala urovnať svoje krehké vzťahy s našimi a nájsť aj v tom úbohom Blčákovi strateného človeka. Všetko za jediný deň.

Ako sa ma celý ten čas snažil presvedčiť o svojej pravde. Kiežby len klamal! Kiežby všetko z toho myslel zo žartu! Možno by som viac predýchala, keby moje srdce vyrval z hrude, pohral sa s ním a odhodil ho kdesi ďaleko, kde ho bude len veľmi ťažké nájsť; keby patril k tým chalanom, ktorý koncom týždňa lámu srdcia hlúpym dievčatám. Lenže jeho láska bola skutočná a nebola z tohto sveta.

Posadím sa a prvýkrát sa rozhliadnem naokolo. Vodná hladina odráža každú jednu hviezdu, vďaka čomu to vyzerá, akoby som sa práve vznášala vo vesmíre. Nahnem sa nad hladinu a prstom ju rozvírim, aby som sa uistila, že to tak nie je. V jej odraze vidím svoju smutnú tvár, okolo nej sa prstence vlasov dotýkajú skutočného sveta. Napadne mi, že možno v tom odraze zazriem Sorenovu siluetu, ale zmýlim sa. Som tu iba ja. 

"Kde si?" pýtam sa šeptom. 

Vedľa mňa sa zjaví veľká, tmavá psia hlava. Hľadí so mnou do jazera a v očiach má akýsi smutný výraz. Pozriem na to psisko, ktoré mi odjakživa naháňalo strach. Možno si to len nahováram, ale zdá sa mi, že je akési smutné. Načiahnem sa, aby som ho pohladila, unikne mi pri tom ďalšia slza. "Aj teba si získal, však?"

Zbadám v ňom pochopenie. Akoby všetky tie emócie dokázal zhmotňovať. "Hovorí sa, že deti a psy dokážu vidieť anjelov," začnem sa mu prihovárať a neprestávam zabárať prsty do jeho huňatej srsti. Čím ďalej tým viac ma opúšťa strach a odvážim sa k nemu načiahnuť aj druhú ruku. Ukľudňuje ma to. "Videl si ho však? Videl si jeho čistú dušu v tej úbohej ľudskej schránke."

Psisko ma oblíže. "Prečo si ťa chcel nechať? Si obyčajný pes. Ako sa vlastne voláš? Budem ťa volať Blčák, čo ty na to?"

Ponorí mi čumák pod krk a zaňuchá v ňom náhrdelník. Trochu zarazene ho vytiahnem spod kabáta a ukážem anjelské krídla pred jeho zrak." Toto hľadáš? Túto vec, ktorej sa tak strašne bojíš? Ach, ty hlúpy pes."

Teraz naň iba pozerá a nakloní hlavu na bok. Usmejem sa. "Čo je? Začína sa ti páčiť?"

Zasmejem sa, možno ten pes nie je taký hlúpy ako som si vždy myslela. Ako si ten predmet dokázal spojiť so Sorenom? Cíti v ňom niečo... nadpozemské?

Pohľadom skĺznem na anjelské krídla vo svojich prstoch a opäť sa rozpomeniem sa prvé Sorenove slová. "Mal som včera sen, že navštívim prímestskú kaviareň a stretnem tu práve teba. Budeš mať tenký kabát a anjelské krídla okolo hrdla."

Jeho slová vystriedajú ďalšie. "Spočiatku som bol niečo, čo vy nazývate anjelmi. Spoločníkmi Boha. Ochrancovia človeka. Mojím hlavným poslaním bolo strážiť životy ľuďom."

Počujem samú seba hovoriť: "Tento náhrdelník som dostala od svojej mamy, keď na mňa skočil susedov pes...vraj má dlhú históriu. Nosila ho aj ona ako malá, aj jej mama, aj babkina mama,... všetky totiž verili, že má tú silu ochrániť ich pred zlými ľuďmi a nebezpečenstvom."

Blčákov pes sa v mojej spomienke zháči pod mojím dotykom a ako pred rokmi, znova mi pchá čumák do ruky. Bojí sa. "Je možné, že existuje priame spojenie medzi tým náhrdelníkom a tým psom?"

Pozriem na psa a spamätám sa. Náhrdelník ma neobvykle žiarivú farbu. "Vír svetiel."

Šialene rýchlo sa postavím a zvieram náhrdelník pred sebou ako najväčší poklad z nebies.  "Blčák, vieš, čo to znamená? Vír svetiel je odpoveď!"

Obzriem sa, aby som na psa videla. "Soren povedal, že jeho práca niekdy nekončí, lebo je anjelom a nikdy nezomrie. Stal sa síce na niekoľko rokom väzňom v tomto svete, ale nikdy nebol tak celkom človekom, pretože mu zostali niektoré anjelské schopnosti. Kliatba, ktorá by ho učinila naveky človekom bola prerušená, akonáhle so mnou prehovoril!"

Pes sa postaví a pozrie na mňa tmavými očkami. Vôbec nerozumie, čo sa deje. "Porušil svoj sľub, ale tým zachránil môj život. Preto dostal ešte jednu šancu - stráviť v tomto svete ešte deň, nie však ako človek, ale ani ako anjel."

Všetky jeho slová mi zrazu dávali zmysel. "Bol nadpozemskou bytosťou. Nadpozemské bytosti nemôžu umrieť. Sú predsa nesmrteľné! Soren nemohol byť človekom, ako si myslel." 

Nepripúšťam si, že by to nemusela byť pravda, som o svojej pravde presvedčená presne tak, ako že Soren nebol z tohto sveta. 

Zodvihnem náhrdelník nad hladinu vody a až vtedy si všimnem, že v jej odraze žiari jasnou bielou farbou. Tá farba rozptyľuje svoje svetlo naokolo, sústredí sa v strede náhrdelníka, na spojnici krídel. "Soren je stále tu!"

Pes podíde bližšie, tak, že opäť vidím jeho odraz vo vode. Teraz je však niečo inak. Už nie je tmavý a nesplýva s pozadím. Z jeho hrude vyžaruje rovnaké hrejivé svetlo ako z náhrdelníka. Pes pozerá do vody a pozoruje sa. Stojí nehybne. Len pozerá to hru svetiel, svoje druhé ja vo vode a pozorne vníma jeho odlesky.

"Anjel je ochrancom človeka ale rovnako je ním aj pes," šepnem. "Verný natoľko, že je zaňho schopný obetovať aj svoj život."

V rovnakej chvíli sa nám vo vode stretnú pohľady. Napadne mi bláznivá myšlienka, ale rovnako verím aj tomu, že by mohla vyjsť. Keď priblížim náhrdelník k hladine, skloní sa k nej aj Blčák. "Je to presne tak. Už chápem, prečo mi to nemohol povedať."

Nikdy to nebol hlúpy pes, viem odrazu. Bol múdrejší než ktorýkoľvek iný na tomto svete. Posledný krát si uprene pozrieme do očí a ak by mohol rozprávať, celkom isto by v tej chvíli zopakoval: "Je to tak." Ponoríme sa do vody, kam nás svetlo potiahlo.

Pri okraji je hneď po krátkej plytčine hlboký zráz. Obaja prestaneme plávať a pozorujeme svetlá, ktoré okolo nás vytvorili vír. Bola som presvedčená, že takto musela končiť Sorenova vízia.  Vír svetiel bola odpoveď, ktorú mi nechcel, alebo nemohol povedať a, vznášajúc sa v tmavých hlbinách nádrže, došlo mi prečo. Zahŕňa v sebe dobrovoľnú obetu. 

Klesáme čoraz hlbšie a svetlo naberá na intenzite. Vytvorí okolo nás akúsi mocnú silu, ktorá nám znemožní hýbať sa. V chladnej vode sa stávam svedkom tej najbláznivejšej veci, ktorá sa len mohla prihodiť. Všetko hýri jasnou bielou farbou, žiara náhrdelníka a samotného psa nás oboch oslepuje a ochromuje.

Vzápätí mi dôjde dych. Púšťam svoj náhrdelník a ten si nájde svoju cestu k Blčákovi, presne ako magnet. Vo chvíli, kedy do seba narazia, sa všetko otrasie hromovým burácaním, svetlá pohltia všetok čas a priestor a ja sa ocitám mimo svojho vedomia. Len zlomok predtým ma zaleje pocit presvedčenia, že toto všetko je len súčasťou desivého sna, z ktorého sa práve prebúdzam.