V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
"Teba to tu nebaví," skonštatuje. "Chceš už ísť? Nie si hladná?"
"Kľudne ešte plávaj," zastavím ho, "ale ja pomaly vyliezam z vody. Začína mi tu byť zima. Píšu síce, že tu je skoro tridsať stupňov, ale tomu teda absolútne neverím."
Soren si neodpustí nesúhlasný povzdych. "Jednu jedinú dĺžku. Nechám ťa vyhrať, ale prosím, Jas..."
Potmehúdsky sa okolo neho prešmyknem na druhú stranu a predstieram, že odchádzam. V tej chvíli sa mi podarí Sorena oklamať a vyrážam zo splývania do najrýchlejšieho kraula akého som len schopná. Ujde mi škodoradostný posmech - som prvá!
Soren sa mračí. "Hej, to nebolo fér."
Obliala ma horúčava, že sa skutočne mohol nahnevať. "Ja viem, prepáč."
Trochu zmäkne a hneď na to mu mimovoľne poskočí kútik úst. "Za to isto môže toto telo. Je slabé ako čaj."
"Mne sa páči," kontrolujem mu. Soren to, presne som predpokladala, berie ako vec, s ktorou musí ihneď bojovať.
"Veď nemá ani tehličky!"
"Ty si mi ale povrchný anjel!"
"A ide sa!" uzavrie to celé Soren a vyťahuje sa von z vody. Podá mi ruku, aby pomohol aj mne a vtedy obaja zistíme, že nemáme uteráky.
"Toto bude v sprchách sranda," poviem na to.
Ešteže niekto pri výstavbe plavárne myslel na to, že niektorí sa tu môžu tak trochu aj hanbiť, vravím si, keď stojím v dámskych sprchách skrytá v tom najtmavšom kúte pod prúdom studenej vody a dávam pozor, aby nikto neprechádzal okolo a nevidel ako lajdácky sa umývam - stále navlečená v celých plavkách, čo sme len pred hodinou splašili so Sorenom v neďalekom obchode.
Mokrá prebehnem rovno do šatne, kde vleziem do suchých vecí a veľmi nezodpovedne si vyfénujem vlasy, s končekmi sa netrápim. Za iných okolností by som sa usušila v sušiarni, ale na to teraz niet času. Hodiny ukazujú deväť.
Soren už čaká na chodbe pri východe.
"Si hladná?" opýta sa znova. Ani som nechcela prikývnuť, hoci v žalúdku som mala hotový orchester - každá minúta mi odteraz pripadala čoraz vzácnejšia. "Ty si?"
"Ako vlk. Smiem ťa pozvať k sebe domov na neskorú večeru? Mám potom vymyslený trochu dobrodružný program."
Slová, a to ako ich zvolil mi spôsobili totálny výbuch mozgu, čo malo za následok, že som sčervenela ako paprika. Hlavne teraz nečítaj moje myšlienky, kričím nehlasne, prosím ťa, len to nie, inak sa budem cítiť ešte trápnejšie.
Soren akurát zavrel dvere keď sa nahlas rozosmial a veľavravne si ma privinul k hrudi. "To som zrovna nemyslel," zrumenie aj on. "V konverzáciach som ešte stále trochu ťarbavý."
Nastane moment, v ktorom si obaja akosi podvedome pozrieme na pery. Neviem, prečo práve tam. Pôvodne som chcela,... vlastne si už ani nespomínam, čo som chcela povedať, ale celkom iste som cítila, že ma chce Soren pobozkať.
Sklonil sa o čosi nižšie, ale vtedy, v tej krásnej chvíli sa ozval zas a znova môj vrtký rozum, ktorému sa zase znepáčilo, že môj prvý bozk v živote bude pred mestskou plavárňou a ja som sa odtiahla. Akurát zafučal ostrý vietor a moje telo bolestne zamrzlo v neznesiteľne bodavom kŕči.
Soren to ihneď pochopil. Akoby sa nič z toho nestalo, si ma pritiahol ešte bližšie a so zámerom, že ma chcel len objať sme vykročili do chladného večera. Azda ani nemusím spomínať, že hoci na to nijako inak nereagoval, jasne som cítila, že sa ho to dotklo.
Našťastie už po pár krokoch zbadal bicykle a jeho zranená hrdosť sa na moment vyparila. "Požičajme si bicykle! Doma budeme oveľa rýchlejšie než autobusom! Je to neďaleko odtiaľto."
"Jasné, len ma musíš viesť."
Odomkneme dvojkolesových drakov s jednou prevodovkou a púšťame sa opreteky s vetrom k Sorenovej bytovke. Nemyslím na to, aká mi je zima a namiesto toho doháňam Sorena. Ešteže som zvykla bicyklovať - asi by som nemala šancu udržať s ním jeho šialené tempo.
Netrvá ani päť minút a odkladáme bicykle späť do stojanu. Soren zaštrngá kľúčmi od bytu a žmurkne na mňa. "A sme tu."
