V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Vždy som si myslel, že v týchto končinách bude o niečo teplejšie," prehodí nenútene, pohľad mu pritom skĺzne na môj kabát prehodený cez operadlo stoličky.
"A čo by si chcel takto v novembri? Babie leto? Či dvadsať stupňov?"
"Možno by mi úplne stačilo, keby tak nesnežilo," odpovie.
Mimovoľne sa načiahnem za kávou aby som si zohriala studené prsty. "Ráno keď som išla sem obloha bola úplne jasná. Ale je pravda, že v poslednom čase sa prehánky dohrnú raz-dva."
"Každé ráno vstávaš takto skoro?"
Snažím sa predstierať, že náhle odbočenie od témy počasia do mojej rannej rutiny som si vôbec nevšimla.
"Ale áno. Nedívaj sa tak, vôbec to nie je také zlé - občas to dospím vo vlaku cestou do mesta."
"Nie si odtiaľto?"
"Hm, nie."
Istotne si všimol moje rozpaky, pretože zavrtel hlavou a roztomilo sa začervenal. "Prepáč, nechcel som byť priveľmi zvedavý."
"Otázky sú kľúčom k odpovediam," poviem a stisnem teplý pohár v dlaniach. "A čo ty? Si priamo z centra?"
Zasmeje sa. "Nie. Nie som... odtiaľto."
"A prezradíš mi, čo ťa dnes zaviedlo práve sem? Ešte nikdy predtým som ťa tu nevidela."
Pôsobí zaskočene, akoby tak zjavnnú otázku nečakal. Nachvíľu sa nahlas zamyslí, potom len mykne plecom. "Hľadám dobrodružstvo."
"Dobrodružstvo v akom zmysle?" chcem vedieť. Ak je naozaj z tých, ktorý vo voľnom čase lámu srdcia náhodným dievčatám, potrebujem ho zastaviť skôr než sa táto konverzácia dostane príliš ďaleko.
Soren akoby mi čítal myšlienky sa neisto pousmeje a poponáhľa sa pozmeniť svoju odpoveď. "Asi to znie príliš vulgárne..."
"Trošičku," šepnem bláznivo .
"...ale myslel som to trochu inak. Ja neviem, či ti to vôbec dokážem vysvetliť..."
Pohodím ramenami. "To mi neprekáža. Ale skúsiť by si mohol."
Soren sa prvýkrát neisto zahniezdi a pozrie na svoju kávu. "Vieš, tak som dúfal... či by si ma dnes nepozvala na kávu? Akosi som si doma zabudol peňaženku."
Môj pomaly sa štartujúci mozog v tej chvíli dostal už druhú mŕtvicu. Došlo mu, že tento milý mladík sa mi tak priateľsky prihovoril iba preto, aby ma požiadal o peniaze.
"Och, ja viem ako veľmi zle to musí znieť," snaží sa celú situáciu zachrániť Soren, "a veľmi ma to mrzí. Ale prosím, prosím, nemysli si, že som za tebou prišiel iba kvôli tomu. To vôbec nie."
