V srdci rušného veľkomesta, kde sa čas akoby zastavil, začne sa odvíjať osudový príbeh neobyčajného stretnutia. Jasmine, mladá novinárka s vášňou pre záhadné príbehy, prežíva každý deň v zhone za správami a sníva o tom, že raz odhalí príbeh, ktorý z...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bolo už niečo po pol jedeastej, keď sme odložili všetok riad, posledné kúsky lasagní zmizli z našich tanierov a so Sorenom sme sa uvelebili na gauč. Dom bol tichý, vypĺňali ho len ševelivé tóny hudby, do ktorých sme sa na niekoľko momentov započúvali.
"Vždy je tu tak ticho?" opýtam sa aby reč nestála, aj keď nikomu z nás konverzácia nechýbala.
"Áno."
"Nad čím premýšľaš?"
"Teraz?"
"Vtedy, keď si tu sám."
"Nad ničím zvláštnym," odpovedá trochu duto. Možno je to len tým priestorom, možno všetkými tými emóciami, ktoré na nás v tento deň doľahli, ale zdá sa mi, že za jeho slovami sa skrýva veľa bolesti. "Väčšinou sledujem správy, alebo si čítam. Tam v nebi na to nebol čas," zacerí sa. "Tento svet má dosť kvalitnú literatúru. Alebo sa idem len tak prejsť. Rád pozorujem obyčajný život ľudí."
"Susedia z teba musia mať radosť," opáčim. Verím, že ho môj sarkazmus neurazil. Nie, smeje sa, zdá sa, že ho skôr pobavil. "Nerozprávame sa. Celé dni nie sú doma, lebo pracujú. Občas sa stretnem s deckami tu odvedľa," ukáže, "sú tam dvojčatá, šesťročné. Ale nechodím tam veľmi často. Ich rodičom sa nezdá veľmi vhodné aby taký samotár ako ja trávil čas s ich deťmi, navyše taký, čo vôbec nerozpráva."
"Prečo si im nezmanipuloval myseľ? Veď... keby si chcel, mohol by si vládnuť nad celým svetom s takouto superschopnosťou..."
"Hej, lebo to je presne to, prečo som sem prišiel," odfrkne.
Nachvíľu sa medzi nami rozprestrie ťaživé ticho, do ktorého sem-tam hlesnú iba zvuky z telefónu. "Bol si naozaj až tak sám?" spýtam sa pošepky.
"Strašne. Neviem, čo bolo horšie - či byť smutným anjelom alebo smutným človekom."
"Obom chýbala láska," odpovedám a podvedome nahmatám svoj náhrdelník. Spomenula som si totiž na situáciu, ako Soren rozprával, že nesmel s nikým celý čas prehovoriť - a porušil to vo svoj posledný deň iba preto, lebo vedel, že sa mi môže stať niečo zlé.
Soren sleduje ako krídelka obraciam medzi prstami a prezerám si ich. "Tento náhrdelník som dostala od svojej mamy, keď na mňa skočil susedov pes," začnem, vlastne ani neviem, načo mu to hovorím. "Vraj má dlhú históriu. Nosila ho aj ona ako malá, aj jej mama, aj babkina mama,... všetky totiž verili, že má tú silu ochrániť ich pred zlými ľuďmi a nebezpečenstvom. Jasné, že som tomu neverila, mala som asi štrnásť. Ale aj tak som ho začala nosiť. Keď som išla asi o týždeň domov zo školy, brána od susedov bola znova otvorená a psia búda prázdna. Počula som toho psa štekať priamo oproti - vybehol na ulicu. Strašne som sa vtedy zľakla, lebo to bol naozaj veľký psisko - nejaký druh čierneho ovčiaka, s takými obrovskými labami," ukážem. "A vyštartoval priamo ku mne! Z pysku mu penilo až strach, ale vtedy... v behu z ničoho nič zastavil, akoby ho niečo ovalilo po tej ohavnej gambe, stiahol chvost a šmykom zastal až pri mojich nohách. Kňučal a pchal mi ňufák do dlane - chcel sa hladkať po hlave. Doteraz neviem, čo to malo znamenať, ale odvtedy mám pocit, že niečo na tom náhrdelníku bude."
