Destiny of Soul Mates ✔

4.

Skutočne som sa tešila, že máme nového spolužiaka. No bolo už dosť neskoro. Bol štvrtok ôsmeho. Dlho som sa dívala na pištol uloženú v šuflíku. Miestami ma chytala panika. Prečo mi starká doporučuje si vziať zajtra aj zbraň? Má sa niečo stať. Žeby konečne stretnem otca a môžem mu už konečne jednu dobre namieriť medzi oči? To je totiž jeden z hlavných dôvodou, prečo vlastne mám zbraň. Áno, každému hovorím, že to mám pre prípad prepadnutia. Ale keď som dospela dostatočne na to, aby som chápala dôvodu rozvodu mojich rodičov, dala som si sľub, že keď niekedy stretnem otca zabijem ho. Rozbolela ma hlava od toľkého uvažovania. Radšej som sa pobalila do školy a išla spať.

Počas noci som mala blbý pocit. Nevedela som zaspať. Stále som sa prevracala na druhý bok. Pohľad mi zastal na šuflíku. Rozsvietila som nočnú lampičku. Musela som najprv zbraň trochu prečistiť. To aby sa náhodou nestala nejaká nehoda. Postupne som ju zložila, vložila plný zásobník s nábojmi. A išla som znova spať ráno som sa zobudila ešte pred budíkom. Bola som unavená a nevládala som. No musela som to nejako vydržať. Bezpečne a hlavne dôkladne som si schovala zbraň v taške. Ešteže je taká priestranná. Pre istotu som si zobrala pár nábojov navyše. Mám také tušenie, že sa mi budú hodiť. Včera nám profesorka povedala, aby sme si zobrali aj deku a nejaké maškrty. Spravíme si vraj piknik. Posledný voľný deň a od pondelka normálne makáme. No hurá. Ako nechápte ma zle alebo ma nemajte za divnú, ale ja sa vlastne učím rada. Naša trieda sa mala o trištvrte stretnúť pred školou. Tam som sa dala dokopy s Kelly a netušíme z akého dôvodu sa k nám pripojil Nixon. Znova bol celý v čiernom.
,, Počuj, nosíš aj iné farby?" spýtala som sa ho. Síce aj ja som bola takmer celá v čiernom. Ponožky som mala modré. Ale chcela som sa len zladiť s koženkou.
,, Ahoj Slniečko. Zdravím ťa Meg. Počuj to je skratka z Megan alebo Morgan alebo?" začal sa vypytovať.
,, Megan." odpovedala som mu. Načo to potrebuje vôbec vedieť? Som proste Meg.
,, Takže si mi naozaj dal prezývku Slniečko?" spýtala sa Kelly Nixona. On prikývol.
,, Áno. Ako z neviem akého dôvodu sa pri tebe cítim v pohode. Taký uvoľnený. Proste, akoby ma nemuselo nič trápiť." odpovedal jej priamo.
,, Vieš, som dobrá víla. Je mojou povinnosťou robiť ľudí šťastnejšími." milunko sa usmiala.
,, Stále si taká detinská?" spýtal sa jej.
,, Prekážati to?" spýtala sa ho ona.
,, V pohode. Vlastne je to celkom zlaté." ak sa takto mienia baviť celi dobu, radšej si dám sluchatka.

Keď sme konečne dorazili do parku pripojilo sa k nám pár spolužiakov. Zoznámili sme ho s Nixonom a bolo všetko oplne super. A naša úžasná dvojka Nicka a Charlotte sa neustále na niečo sťažovala. Radšej sme ich ignorovali. Boli sme uprostred búrlivej debaty, keď niekomu zazvonil mobil. Nixon sa zatvaril akoby mu volal sám Satan a odbehol zdvihnúť hovor. Zrejme sa s osobou na druhej strane hádali, pretože neustále rozhadzoval rukami a sem tam niečo vykríkol nahlas. Keď zavesil, vratil sa znova k nám.
,, Kto to bol?" spýtala sa ho Kelly. On mávol rukou.
,, Môj brat. Má o mňa obavy. On žije v inom meste a niečo dôležité sa akurát deje v našej rodine. No takže tak." to bolo také klamstvo. To som jediná, ktora to dokázala rozoznať? Lebo ostatní sa začali pýtať, čo sa im v rodine stalo. Samozrejme odpovedal, že o tom nechce hovoriť. A to som si myslela, že tu bude aspoň jeden super chalan. Omyl storočia. Radšej som sa začala venovať jedlu. Zjedla som asi kilo blbostí. A potom sme išli na obed do školy. No lenže bola pizza. Tej ja nedokážem odolať. Chtiac nechtiac som bola dobrovoľne donútená zjesť ju. Ale tie žalúdočné bolesti ktoré budem mať sa mi vyplatili.

Po škole sme už nemali poriadne čo robiť. Ja a Kelly sme znova zašli na drink. Prekvapivo ma nebolelo brucho ani nič podobné. Asi zvládnem viac ako som si myslela.
,, Kam sa to do teba zmestí. Dneska si už pojedla všetko čo sa dalo. Si tenučká ako palička, ale žalúdok máš asi väčší než krava. Bez urážky." odpila si z džúsu.
,, V pohode. Ani ty nie si najpevnejšia. Tiež si také tintitko a pritom si zjedla štyri kusy pizze." ona sa len zahanbene pozrela dole.
,, Vieš pizza je pizza. Nejde jej odolať." v tom som jej musela dať zapravdu. Chcela som zmeniť tému.
,, Čo všetko už vieme o Nixonovi?" spýtala som sa jej.
,, V podatate, že sa Volá Nixon. Má brata. Je neskutočne zlatý a že je z New Orleans ako ty. Preto mi aj pride zvláštne, že sa nepoznáte." ja som len prekvapene zostala na ňu pozerať.
,, Ja som v New Orleans bola v podstate na sviatky a prazdniny. Inak som bola v škole na internáte." ona len chápavo prikývla.
,, Tak dobre." keď sme si povedali, že už je najvyššo čas vyraziť, obe sme sa vydali vlastnou cestou domov. Ja som pekne došla pred dom. No niečo ma zabrzdilo. Počula som hlasy. Boli mi až príliž povedomé. Vychádzalo to z lesa. Prečo sme sa museli prisťahovať pri les? Rozhodla som sa, že to skrátka trocha preskúmam.

Ako som sa blížila k osobám, rozoznala som v nich Nicka, Charlotte a Nixona. Oni sa poznajú? Od kedy? Dostala som sa nezpozorovane dostatočne blízko, aby som mohla počuy, o čom sa hádajú.
,, Prečo chcete tak zúfalo to dievča?" spýtal sa ich Nixon.
,, Je to rozkaz od môjho otca." zakričal Nick. Aké dievča? O čom sa rozprávajú? Nechápem. Nixonovi zrejme došla trpezlivosť.
,, Ahaa, takže tvoj otecko sa zrazu rozhodol, že bude zháňať dievča, dúfajúc, že to vyrieši vojnu. Chce ju ako manželku? Ako spôsob platby na uzavretie mieru?" spýtal sa Nixon. Okej, toto už bolo až príliš divné. Pomaly som sa chcela vytratiť a dúfam, že si ma nevšimli. Ale moja šikovnosť a balanc znova zasiahli. Stúpila som na vetvičku, ktorá až príveľmi hlasno praskla. Charlotte a Nick hneď spozorneli. Nixon sa len pozrel tým istim smerom ako oni.
,, Až ťa mám pokrk. To kvôli tebe máme takýto malér." zakričala na Charlotte a rozbehla sa mojím smerom. Tesne predomnou sa zmenila na hnedého obrovského vlka a ja som len spadla na chrbáť.
,, Čo to do riti je?" pozrela som na Nicka a Nixona. No v ľudskej podobe tam stál už len Nixon. Nick sa tiež zmenil na vlka. Čo má toto znamenať? Charlotte odomňa ustúpila a nechala ku mne prísť Nicka. Ten sa premenil na človeka. Zdvihol ma na nohy a prehodil cez plece. Podarilo sa mi zdrapnúť batoh.
,, Pusti ma!" búchala som päsťami do chrbta.
,, Ani náhodou. Už to trvá veľmk dlho. Ideš s nami." rýchlosťou svetla sa rozbehol. Videla som ako Charlotte zaútočila na Nixona. Jemu z ruky vyšla nejaká žiara. Nakoniec sa Charlotte rozhodla pridať k nám. Nevedela som kam so mnou bežia.

Boli sme hlboko v lese. Potom náhle obaja zastali.
,, Sme tu." oznámil nám Nick.
,, Kde tu? Sme v lese. Pustite ma!" začala som znova búchať Nickovi do chrbta.
,, Mlč už! Musíme mu ju naozaj priniesť živú?" spýtala sa Charlotte Nicka. Toto ma vystrašilo.
,, Čo so mnou chcete spraviť?" spýtala som sa ich.
,, Dozvieš sa až budeme na druhej strane." druhej strane? Akej druhej strane?
,, A áno. Musíme." odpovedal Nick Charlotte. Fu takže budem žiť. Videla som len nejaké svetlo, ktoré bolo pred Nickom a Charlotte. Začali kráčať vpred. V jednu chvíľu som vnímala naše lesy. Bolo vidieť ešte domčeky z mesta. A v druhú chvíľu som bola niekde úplne inde. Videla som ten les akoby cez nejaký portál? Videla som, ako sa Nixon snaží dobehnúť. No nestihol to. Portál sa zatvoril a on ostal na druhej strane. Nick ma položil na zem a mala som možnosť vidieť ešte väčší a tmavší les. Pritisla som k sebe môj batoh. Nebudem klamať, ak poviem, že som mala trocha strach.
,, Kde to sme?" spýtala som sa Nicka. On sa len usmial.
,, Vitaj v Eldarmare." takže v Amerike už zrejme nie sme.

Dnešná časť je znova o niečo zvláštnejšia. Tajomný portál, ktorý vedieť do inej krajiny. No jo, to môže napadnúť iba mňa. Ale dúfam, že sa vám takýto typ príbehu bude páčiť. Čaká nás ešte dlhá cesta plná dobrodrúžstva. Teším sa na vaše ohlasy a pevne dúfam, že prubudnú nejaké tie votes a milé komentáre😊😊😊😊. Prajem pekné čítanie a príjemni zvyšok večera😊😊😊😊😊😘😘😘😘😘😘