Destiny of Soul Mates ✔

17.

Spánok netrval dlho. Zobudila som sa na ochladený vzduch v našej izbe. Pozrela som sa na okná, ale neboli otvorené. Nechápala som, prečo je tu zrazu taká zima. Potriasla som Cassom. Ten sa našťastie hneď zobudil.
,, Čo sa deje?" spýtal sa ma.
,, Je tu strašná zima. Nevieš tu nejako zakúriť alebo tak?" spýtala som sa ho. Potriasol hlavou na nesúhlas.
,, Z čoho je tu taká zima? Veď okná nemáme otvorené. Čo nám sem ťahá spod dverí alebo čo?" nedávalo to zmysel.
,, Netuším. No počul som, že keď je nablízku duch, tak sa zvykne z ničoho nič ochladiť. Ale idem zakúriť." postavil sa z postele a podišiel ku krbu. Nedokázal ani zapáliť zápalku. Vstala som tiež a zo skrine som si zobrala sveter.
,, Kam to ideš?" spýtal sa ma.
,, No, mám dar vidieť duchov. Môžeme to skúsiť. Nožno nájdeme toho nešťastného ducha a možno ho donútime, aby nám tu nespôsoboval ochladenia!" už som bola vytočená. Za pár dní mi mali začať moje dni. To bude celé zle.
,, Nemáš náhodou baterku, však?" dúfala som, že mal. Pozrel sa asi do troch šuflíkov, no nakoniec boli moje prosby vyslošané. Zobrala som si ju do rúk a pomaly sme vyšli z izby.

Chodili sme uprostred noci po zámku ako dvaja magori. Asi hodinu sme sa potulovali tam a späť. No znova sme zacítili ochladenie vzduchu.
,, Myslím, že by sme mali ísť tadiaľto. Priamo za tou zimou." pokynula som mu a tak sme aj spravili. Už sme pomaly zamrzli.
,, Tak čo? Vidíš niečo? Alebo niekoho?" spýtal sa ma.
,, Nie." ale v diaľke som zazrela dievča v bieločervených šatách. Alebo nočnej košely? Nebola som ai istá.
,, Myslím, že som zazrela dievča. Vedie tadiaľ nejaka chodba?" ukázala som na smer, ktoeým išlo to dievča.
,, Nie. Tá časť je uzavretá. Bola tam len kráľovská iba mojich rodičov. Teda skôr mojej mami. Po jej smrti sa otec presťahoval na nižšie poschodie." vysvetlil mi.
,, Aha, tak dobre. Lebo to dievča išlo tadiaľ. Myslíš si, že by to mohla byť tvoja mama?" napadlo mi zrazu. Ani sa netváril šokovane.
,, Ani by ma to neprekvapilo. Umrela strašne mladá. A práve v tej izbe. Poďme tam." išli sme teda tým smerom. Úprimne, s duchmi zosnulých svokier nemám veľké skúsenosti. Vlastne s duchmi všeobecne nemam veľké skúsenosti. Trochu som sa bála. Chytila som Cassa za ruku a pevne ju zovrela.
,, Bojíš sa?" spýtal sa ma.
,, Trochu." prikývla som mu.
,, Neboj. Ak by žila, mala by ťa rada. Som si tým istý." to je milé. Ale je to duch. Možno sa duchovia po istom čase menia. Ako to je v seriály Supernatural. Prišli sme ku dverám izby. Opatrne sme otvorili dvere. Aj keď sme už rátali so všetkým aj tak nás to prekvapilo, a ak poriadne vydesilo. Spatrili sme ženu v bielych šatách. Dlhé blond vlasy mala rozpustené a siahali jej až po koniec chrbta. Pozrela som na Cassa. No ten bol ako v tranze.
,, Vidíš ju tiež?" spýtala som sa ho.
,, Hej." vyšlo z neho.
,, A je to ona? Je to tvoja mama?" spýtala som sa ho.
,, Hej." odpovedal znova. Zrejme sa teraz na viac nezmohol. Chytila som ho za ruku. Bolo očividné, že teraz potrebuje podporu svojho blízkeho. A kto je lepší, než jeho spriaznená duša? Možno jeho brat. Ale aj tak som v tomto prvá ja.

Pomaly som vykročila k nej.
,, Kam to ideš?" spýtal sa ma náhle. Otočila som sa k nemu.
,, Zistiť, prečo sa zjavila teraz a nie ja neviem už vtedy keď som prišla prvý deň? Alebo ešte skôr? Ty nie si ani trochu zvedavý?" spýtala som sa ho. Prikývol.
,, Tak dobre. Ak sa smiem spýtať, ako unrela?" nikto mi to zatiaľ nepovedal.
,, Pri pôrode Nixona. Ja som mal asi päť rokov. Trochu si ju pamätám, ale nie tak detailne. Ale som si na sto percent istý, že toto je jej duch." odpovedal mi sebaisto. Ale cítila som, že má aj strach. Pozreli sme sa na ducha jeho mami. Ako duch bola krásna. Určite musela byť krásna aj zaživa. Nabrala som všetkú odvahu, čo som v sebe mala a vykročila smerom k nej. Cass sa za mnou chcel načiahnúť, ale ja som dala jeho ruku preč.
,, Hej duch? Prečo si tu? A práve teraz?" spýtala som sa jej. Žena sa otočila na mňa. Jej biele oči sa mi zaryli do pamäte už zrejme navždy.
,, Kto si? Prišla si spraviť niečo mojim deťom? A kde je Nixon a Cassius? Kde sú moji synčekovia?" pozrela som sa na Cassa. Tomu klesol pohľad dole. Jeho mama bola zrejme stratená vo svojich spomienkach.
,, Pokoj výsosti. Nikomu som neprišla ublížiť. Obaja vaši synovia sú v poriadku. Ak sa môžem spýtať, aký je dneska rok?" spýtala som sa jej. Prekvapene na mňa pozrela.
,, No predsa 12-teho mája 1785. Dnes sa narodil môj syn Nixon." pozrela som na Cassa. Z neho vyšiel len dlhý povzdych. Jeho mama sa na neho konečne pozrela.
,, A ty si kto? Ako to, že som ťa na zámku ešte nevidela?" spýtala sa ho.
,, Ale videla si ma. Bolo to síce veľmi dávno, ale videla. Mami to som ja, Cassius." najprv sa zasmiala. No potom sa na neho zapozerala lepšie.
,, Ale to predsa nie je možné. V čase sa nedá cestovať do budúcnosti. Iba do minulosti." postažovala sa Cassova mama.
,, To je pravda mami. Ale ty si necestovala do buducnosti ani my do minulosti. Mami ty si umrela." povedal jej Cass pravdu. Konečne.

Jeho mama si sadla na postel. Pozrela sa na nás.
,, Ako som umrela?" spýtala sa nás.
,, Pár hodín po Nixonovom pôrode. Od vtedy ubehlo už dvadsať rokov." šokovane sa na más pozrela.
,, Povedz mi niečo, čím dokážeš, že si skutočne môj syn Cassius." vyzvala ho. Cassovi chvíľku trvalo, kým si na niečo spomenul. No potom dostal tie správne myšlienky.
,, Toto si dosť pamätám. Mal som tri roky. Prechádzali sme sa po našich záhradách. Ja som našiel na zemi odpadnutú ružu, ktorá už bola viacmenej zvädnutá. No ty si ju zobrala, dala si ju naspäť do zeme a povedala si niečo v slovazmysle, ružička maličká, rasti mi do neba. Podľa mňa si tam pridala nejaké špeciálne kúzlo, pretože keď tá ruža rozkvitla mala v strede taký malinký diamant." jeho mama bola znova prekvapená. Ostala doslova v nemom šoku.
,, Cassius?" rozbehla sa k nemu. No dokazala cez neho akurát tak prejsť. Mne ostalo trochu nepríjemne z predstavy, že by prešla cezomňa.
,, Áno mami, som to ja. Trochu som vyrástol." zasmial sa neškodne.
,, A ty si teda kto?" spýtala sa ma.
,, Toto je moja nevesta. Je tiez hybrid ako ja. A aby toho nebolo málo, je to moja spriaznená duša." chytil ma za ruku. Skúsila som sa jej pokloniť, ale nevyšlo mi to nejako.
,, Dobre, ty oćčividne nie si odtiaľto. Si zo Zeme?" spýtala sa ma. To je to až také očividné?
,, Áno aj nie. Moja mama je Freya a stará mama je Alysia. A ja som Megan." usmiala som sa. Cassova mama ku mne priletela.
,, To vážne? Ty si Freyina dcéra? Cassius, zlatíčko. Schvaľujem tvoju nevestu. Je z dobrej rodiny." usmiala sa.
,, Cass tak si mal pravdu. Páčim sa jej." zasmiala som sa aj ja. Cass sa pri mne na chvíľku zastavil.
,, Počkať, nevolá sa tvoja starká náhodou Stella?" spýtal sa ma.
,, Nie, je Alysia. Nepýtaj sa ma, prečo ti povedala niečo iné. Ja totiž odpoveď neviem." mykla som plecami. Ešte sme sa s Cassovou mamou chvíľku vyprávali. Povedali sme jej aj, že kráľ umrel tiež. A že sme vo vojne. Samozrejme sme jej nepovedali, že náš nepriateľ je môj otec. Sľúbili sme jej, že na ďalší deň sem privedieme aj Nixona. Jeho nevidela v podstate celý jeho život. Keď sme už boli ka a Cass skutočne unavení, rozlúčili sme sa s ňou a vrátili sa do postele. No zistili sme, že už sú tri hodiny ráno. Takže sa veľmi nenaspíme. Ale aj tak sme hneď upadli do kómy, keď sme si lahli do perín.

Takže je tu nová časť. V poslednej dobe stretávame samých duchov🤔🤔🤔. No nevadí. Predkov musíme rešpektovať😌😌😌. Dúfam, že sa vám časť bude páčiť. Inaaaaaaak, je na to trochu neskoro ale nevadí, prekonali sme hranicu 1k. Veľmi v všetkým ďakujem za milé ohlasy, votes a samozrejme prečítania. Aspoň viem, že nie som úplne na zahodenie spisovateľka😁😁😁😁😘😘😘😘😘. Ešte raz vám všetkým veľmi pekne ďakujem za podporu a vidíme sa pri ďalšej časti.