Destiny of Soul Mates ✔

6.

Ráno ma zobudil Nick.
,, Poď, už musíme ísť. Naše kráľovstvo neni ďaľeko." aby som pravdu povedala polku noci som nespala. Zaoberala som sa tým, čo ma dneska má prekvapiť.
,, Okej, len dve minuty mi daj. Ešte mi ostalo v batohu trocha jedla. Za chvíľku sa k vám pridám." zobrala som si čokoládový keksík a skrila som dôkladnejšie zbraň. Skoro mi ju uvidel. Boli asi desať metrov predomnou. Rýchlo som ich dobehla.
,, Tak hovorte, prečo sa vlastne vlkodlaci a čarodejnice nemusia? Či ste iba rasisti?" spýtala som sa ich. Charlotte si ako obvykle nepríjemne zvdychla.
,, Raz sa jedna čarodejnica zamilovala do nášho kráľa. Aj on sa trochu zamiloval do nej. No potom sa zistilo, že chcela iba moc nad našim druhom. Vraj kráľovi miešala aj elixíry a nápoje lásky. No museli sme ju popraviť. Ešte pred smrťou prisahala, že sa našemu rodu pomstí. A zbytok je to čo som ti hovoril včera. Zamiloval sa aj jeden rytier a ten to už vyhrotil tak, že sme sa rozdelili na dve kráľovstvá. A teraz je vojna. No my máme v pláne získať aj pomoc od drakov. To som zvedavý, čo vymyslí kráľ Cassius aj s jeho streleným bratom." takže ten druhý kráľ sa volá Cassius. Zaujímavé meno. No viac ma prekvapuje, že sú tu aj draci. Ďalej sme sa už nerozprávali. Venovali sme sa ceste. Kráčali sme v jednom kuse asi tri hodiny. A mne začalo strašne trebať na záchod.
,, Hej, kedy tam už budeme?" spýtala som sa ich.
,, Asi o dve hodiny. Prečo?" spýtal sa ma Nick.
,, Nooo musím íst na malú." zahanbene som odpovedala. Obaja sa na mňa otočili.
,, Tam je strom. Máš na to päť minút." dopovedal to a odbehla som od nich čo najďalej. Išlo to ťažko. No dala som to a vrátila som sa naspäť k nim.
,, Okej, môžeme ísť." a pokračovali sme ďalej.

Cesta naozaj trvala ešte asi dve hodiny. No keď sme boli už skoro pri zámku prišli k nám nejakí dvaja divní týpkovia. Zrejme stráže.
,, Pane, kto je to dievča?" spýtal sa jeden z nich.
,, Je tu s nami. Kráľ nás po ňu poslal." obaja prikývli.
,, Treba jej dať aj putá?" spýtal sa druhý. Nick sa na mňa pozrel a potom pozrel na stráže.
,, Nie, je neškodná." všimli, že mám na sebe batoh.
,, A čo máte slečna v tom batohu?" spýtali sa ma. Nemôžem povedať, že tam mám zbraň.
,, Mala som tam jedlo. Ale mám tam aj mobil a nejaké perá a papier. To je všetko." milo som sa na nich usmiala. Prikývli a sprevádzali nás ďalej po ceste. Nick, Charlotte a stráže sa rozprávali o situácii na bojiskách.
,, Dvesto našich padlo v boji." povedal jeden zo strážcov smutne. Až mi ich bolo ľúto. Ale nesmiem sa na nich naviazať. Hneď ako ma privedú ku kráľovi, budem naliehať, aby ma poslali domov. Keby aj do New Orleans.
,, Ak môj otec skutočne vymyslel nejaký plán, určite nás to zachráni." prehovoril Nick.
,, Vraj má v pláne ponúknúť kráľovi Cassiusovi nevestu, ako ponuku za mier." a ja som ich posledná nádej. Už viem čo tým Nick myslel. A dosť, musím si pre istotu prichystať zbraň. Len musím vymyslieť nejakú výhovorku. Silnejšie som si zakašlala. Stráž aj Nick sa na mňa pozreli.
,, Ja musím zasa na malú." prikývol a ja som znova odbehla. Len dúfam, že tu nestretnem nejakého vlka. Schovala som sa trocha ďalej za jeden väčší strom. Z batohu som opatrne vytiahla zbraň. Skontrolovala som zásobník a bol ešte stále plný. Našťastie som mala na sebe bundu, ktora mi bola asi o číslo väčšia. Takže mi zakrývala aj zadok. Presne akurát. Strčila som si zbraň zo zadu za nohavice a polovica ešte trčala vonku. Zakryla som si to bundou a nebolo nič vidieť. Po asi troch minutách som sa vrátila k nim.
,, Si okej?" spýtal sa ma Nick. Trochu horšie sa mi chodilo.
,, Jasné, len som trocha zakopla." musela som si niečo vymyslieť. Od zámku sme boli vzdialení len kúsok. Približne ešte desať minút.

Keď sme tam konečne dorazili stráže nás viedli do miestnosti, kde mal byť kráľ.
,, Neboj, je to fajn chlap. Pre svoju krajinu by spravil čokoľvek." obrátil sa na mňa Nick a my sme pokračovali ďalej. Pred nami boli jedny obrovské dvere. Boli biele. Celé to tu bolo zladené do biela. Hmm, upratovačky musia mať zrejme veľa práce. Stráže otvorili dvere.
,, Vy ste tupci! Musíme posilniť naše vojská. Viem, že stráty sú neopísateľné. Ale naše riešenie je už na ceste sem." celou miestnosťou sa ozýval krik kráľa. No niečo mi tu nesedelo. Akoby som ten hlas niekde počula. Profesor nejaký alebo kto?
,, Pane, váš syn a jeho spriaznená duša sa vrátili. A priviedli so sebou aj to dievča." oznámil jeden zo strážcou kráľovi. Kráľ sa k nám otočil a ja som až vtedy spoznala človeka, ktorému patrí ten hlas. Len som s pootvorenými ústami ostala stáť ako solný stĺp.
,, Nickolas. Charlotte, vitajte." prívítal najprv ich a potom sa obrátil na mňa.
,, Megan, vitaj doma." vytiahla som spoza chrbta zbraň a namierila mu ju na hlavu.
,, Päťtnásť rokov. Po päťtnástich rokoch sa konečne o mňa začneš zaujímať? A aj to ma chceš zapredať nejakému debilovi, aby bol medzi vami mier? Vieš čo? Choď do pekla. Nech to tvoje drahocenné kráľovstvo premňa zamňa aj zhorí do tla. Mňa to nezaujíma." nebol vôbec prekvapený. Akoby takúto reakciu aj čakal.
,, Je to tvoja povinnosť dieťa." nabila som pištol.
,, Moja povinnosť vôči tebe a všetkému tvojmu prestala existovať v momente, keď si nás opustil." Nick a Charlotte na nás prekvapene pozerali.
,, Otec, čo sa to deje?" spýtal sa Nick.
,, Ty si mu to nepovedal? Nepovedal si vlastnému synovi, že má sestru?" spýtala som sa ho. Zahanbene sa na mňa pozrel.
,, Dobre čo sa to tu deje?" spýtal sa Nick.

Pozrela som na neho.
,, Som Megan Bransova. Som tvoja sestra. Teší ma." falošne som sa usmiala a namierila otcovi znova pištol k hlave.
,, Megan, všetko ti vysvetlím len sa upokoj." snažil sa. Aké milé.
,, Odhoď tú zbraň. Stráže!" zakričala Charlotte. Dvaja muži sa rozbehli proti mne. Obom som prestrelila hlavy. Nemala som z toho dobrý pocit, ale to ma prejde.
,, Megan dosť!" zakričal otec.
,, Otec nesnaž sa. Bol si preč strašne dlho. Ak čakáš, že budem spolupracovať, mýliš sa. To sa radšej zabijem. Alebo mám lepší nápad. Zabijem radšej teba, aby som už konečne mala pokoj!" niekto ma napadol zo zadu. Stúpila som dotyčnej osobe na nohu. Keď som videla, že je to Charlotte, nemala som zľutovanie. Zbraň bola namierená na jej brucho. Stisla som kohútik a zbraň vystrelila. Ona sa zviezla na zem.
,, Nie!" Nick k nej rýchlo pribehol.
,, Už ma chápeš otec? Je mi výspstne u riti čo s vami bude. Ja sa len chcem dostať domov k mame. Už pravdepodobne šalie od strachu." snažila som sa mu vysvetliť.
,, Megan, všetko ti vysvetlím. Len odlož tú pištol. Áno?" tak fajn.
,, Dobre. Ale ak sa ma pokúsiš ponúknüť niekomu ako nevestu, mňa to nebude trápiť a odstrelím kľudne aj jeho." vtedy som mu v očiach spatrila strach. Takže je to jeho slabina. Vzali mi zbraň z rúk a dali mi putá na ruky. Viedli ma niekam hore do nejakej miestnosti. Nick išiel s nami.
,, Nechceš byť radšej s ňou?" spýtala som sa ho.
,, Dostane sa z toho. Máme rýchlejšie hojenie ako ľudia. Do pár hodín sa jej to zahojí." takže ju budem mať na očiach aj naďalej.

Dostali sme sa do nejakej veľkej izby. Zrejme je to jeho izba.
,, Dajte jej to dole." prikázal strážam. Tie ho v momente počúvli.
,, Tak vysvetľuj." sadla som si na postel. Musím uznať, že na to, že je tu v podstate strrdovek, je to tu až priveľmi moderne zaraidené.
,, Všetko to začalo pred dviadsiatimi troma rokmi. Nick už bol na svete. Bol som ženatý. No nebolo to z lásky. Bolo to viac menej politké manželstvo. Nick sa vtedy prekvapil.
,, Ty si matku nemiloval?" spýtal sa ho.
,, Ale áno. Ni nie tak ako by si zaslúžila. Skrátka som bol mladý. Nechcel som tu trčať donekonečna. Môj otec bol ešte vtedy kráľom. Takže som sa vyhol povinnostiam a utiekol na Zem."
,, A tam si spoznal moju mamu. Vravela mi, že si mal ťažkosti prijať našu kultúru. Úprimne, myslela som si, že si z Európy." zasmiala som sa.
,, Nie. Do tvojej matky som sa šialene zamiloval. Povedal som jej o sebe pravdu. Najprv sa bála. No potom to už bolo v poriadku. No tvoja stará mama mala vôči mne výhrady. Potom sme mali teba. A zrazu sme boli najšťastnejší na svete. No keď si mala tri roky, stala sa nehoda. Ublížila si jednej svojej kamarátke. Trochu si sa zvlčila a poškrabala ju na bruchu. Vtedy sme sa museli presťahovať. Tvoja mama ma začala obviňovať, že je to moja chyba. Že ma nemala stretnúť a podobne. Vtedy som sa rozhodol, že sa vrátim sem. Nick mal už sedem rokov a o rok na to umrela jeho mama. O dva roky na to umrel môj otec a stal som sa kráľom. Potajme som vás mal stále pod dohľadom. Vedel som od jednej veštici, že sa presťahujete do Greenstormu. Myslel som si, že keď ponúknem tvoju ruku Cassiusovi, prestane válka. No ty si mala zrejme iné plány. Chápem, že je toho teraz na teba veľa. Oddýchni si. Sluška ťa zanesie do tvojej komnaty. Ozstaň tu aspoň cez noc. Ak sa rozhodeš, že tu nezostaneš, budem to akceptovať." tým ukončil svoju reč a potom zavolal sluzobníctvo, ktoré ma skutočne zanieslo do mojej komnaty.

Je tu nová časť. Je riadne dlhá. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ako vždy budem rada za každý vote alebo milý komentár😊😊😊😊😊. Prajem vám príjemný zvyšok dňa😘😘😘😘😘