Destiny of Soul Mates ✔

7.

Samozrejme, že som môjmu otcovi neverila. Klamal mi v podstate celý život. Sadla som si na posteľ.
,, Donesiem vám niečo pani?" spýtala sa ma slúžka. Len som sa na ňu pozrela.
,, Pohár vody." odpovedala som jej jednoducho. Ona sa poklonila a odišla. Všimla som si, že mi zobrali batoh. Takže nemám pri sebe mobil ani nič. Niekto zaklopal na dvere.
,, Ďalej." zakričala som. Dvere boli od postele totiž strašne ďaleko. Dnu vošiel Nick aj s mojím batohom.
,, Asi si niečo stratila." milo sa usmial a pokračoval smerom ku mne.
,, Trochu ma prekvapil, ten náš otec." začal sa prihovárať.
,, Hej. Že som celý život žila v klamstve. Ako to zvládaš?" asi nečakal, že bude mať sestru.
,, Úprimne? Som šokovaný. Ale keď som ťa prvýkrát uvidel, niečo som z teba cítil. Niečo povedomé. Teraz už viem. Spoločná krv. A ty to berieš ako?" spýtal sa ma.
,, Mohlo byť aj horšie. Ako, nechápem, že by ma skutočne zapredal nepriateľovi, aby ukončil vojnu, ktorá mi môže byť ukradnutá. Jasné, aj u nás na Zemi sa to tak niekedy robilo. Ale tie časy sú dávno preč. Teraz keď chcú mať dve krajiny mier, tak zvolajú ja neviem parlament a prediskutujú to." prikývol na súhlas.
,, Ja by som aj chcel mier. Lenže Cassius má čarodejnice. Tie vlkom nikdy nedajú pokoj. A pokým sú medzi nami, nemám pokoj ani ja." takže všetkým tu vadia čarodejnice.
,, A čo ten Cassius? Predsa, ste skoro v rovnakom veku. To sa vám nikdy neskrížili cesty?" bol mojou otázkou zaskočený.

,, Áno. Dvakrát som ho videl. Raz na pohrebe jeho otca a druhýkrát na bojisku. Musím uznať, že je to silný súper. Keďže je hybrid využíva mágiu a vlčie schopnosti. No nedokáže sa napríklad premeniť na vlka ako ja. Takže v tom je jejo slabina." hmmm.
,, No už by som mal ísť. Otec ma bude zrejme zháňať. Máme mať poradu ohľadom vojny." vstal a odišiel. Akurát sa vrátila slúžka s pohárom vody.
,, Nech sa páči pani." uklonila sa podala mi pohár.
,, Ďakujem." povedala som jej slušne. Mám predsa vychovanie. Nie kráľovské, ale slušná som dosť. Do izby vošli ďalšie slúžky.
,, Váš otec vám posiela tieto šaty." boli celé ružové. Ružovú nenávidim. Prečo? On ma fakt nepozná. Ale že vôbec.
,, Tie si neoblečiem." odpovedala som im. Slúžky na seba pozreli.
,, Kráľ túto odpoveď čakal. A vskazuje vám, že ste teraz princezná. A ako princezná musíte aj vyzerať." len som prekrútila očami.
,, Dobre. Ale ukážte mi ich poriadne." neboli až také hrozné. Nebola to móda ako za čias Márie Antoanety. Vyzerali ako také padavé plesové šaty. Ale tie mašličky si mohli odpustiť.
,, Dobre. Oblečiem si ich." dala som si dole bundu, tričko. Dala som si dole aj nohavice. Slúžky na mňa so šokom pozerali.
,, Čo je? To ste ešte nevideli podprsenku a tangáče?" spýtala som sa ich. Všetky pokývali hlavou na nesúhlas.
,, Lenže, ten mini korzet si budete musieť dať dole. Pozrela som na seba. Ja sa tu do naha vyzliekať nebudem.
,, Nie. Mini korzet, teda podprsenka ostáva." pozreli po sebe.
,, Prepáčte. Ale naozaj sa musíte vyzliecť." povedala jedna z nich. Preboha.
,, Dobre. A čo bude namiesto toho? Normalny korzet?" spýtala som sa ich. Prikývli.
,, Fajn. Ale neuviažte mi ho veľmi na tesno. Nechcete, aby som tu odpadla."
,, Pravdaže pani." dala som si dole podprsenku a začali ma obliekať do tých šiat. Aj tak mi ten korzet uviazali príliš tesne. Šaty mi padli ako uliate. Nemali veľký výstrih začo som bola neskutočne rada. Akože, príroda ku mne nebola veľmi štedrá. Vlani som si chcela dať zväčsiť moje A-čka aspoň na B-čka. Ale mana bole striktne proti. A myslým, že som urobila nakoniec dobre, že som neišla na zákrok.

,, Prepáčte, ale chcela by som byť trochu sama." ony to našťastie pochopili a odišli z izby. Keď mi navliekali šaty, všimla som si, že na nich nemuseli nič šnúrovať ani nič podobné. Takže mi ich len prevliekli cez hlavu. Takže bolo len logické, keď som si ich znova vyzliekla, navliekla som si naspäť nohavice, dala si ponožky, baganče, korzet sa mi zázrakom tiež podarilo rozdriapať. A dala som si naspäť podprsenku. A na to celé som si znova navliekla šaty. Keď už tu v nich mám vydržať, tak v pohodlí. Vyšla som von na chodbu. Chcela som sa trochu porozhliadnúť po zámku. Nechcela som tu zablúdiť. Poprvé, bola by to hanba na sto rokov. Aj ked toľko tu nezostanem. A podruhé, je to tu obrovské. Pokiaľ dobre vnímam, má to tu tri poschodia. Akurát som bola na druhom. Takže sa aspoň pokúsim dostať na tretie. Alebo zistiť, kde je hlavná chodba. Áno, to je splniteľnejší cieľ. Už som pomaly blúdila päťtnásť minút. Celkom som vedela, kde sa nachádzam. No začínala som mať z toho už španielsku dedinu. Zrazu oproti mne bežalo nejaké dievča.
,, Sory, ale nevieš, kde je tu hlavná chodba a schodisko?" zastavila som ju. No ona ma veľmi nevnímala.
,, Bežte! Náš hrad napadli." jej posledné slová a bežala ďalej. Akoto že nás napadli? Bežala som smerom, ktorým som ju videla prichádzať. Ešteže som si dala svoje baganče. Dobehla som za tretí roh a uvidela som partiu mužov v brnení. Skupinka sa skladala asi zo šiestich mužov. Boli rôzneho veku.

,,Prečo nás sem kráľ Cassius poslal?" spýtal sa jeden mladší z partie.
,, Chce to, čo sem priniesli princ Nickolas a tá jeho suka. Vraj to má byť ich tajná zbraň." odpovedal iný, starší muž. Zrejme som bola až príliž zvedavá. Nikdy som sa neocitla uprostred vojny. No viem, že hľadali mňa. Okej, mám teraz dve možnosti. Dobrovoľne s nimi odísť a dúfať, že ten mladý kráľ ma nechá ísť domov po tom, čo si uvedomí, že som bezbranné mladé dievča. Alebo zdrhať odtadiaľto čo najďalej. Vykukla som ešte trochu viac. Chcela som si ich poriadne obzrieť. No dvaja z nich sa pozreli akurát mojim smerom. Sakra.
,, Hej! Neopováž sa niekam újsť!" skríkol jeden z nich. S rukami pri hlave som vyliezla spoza rohu. Tak okej, ostala len tá prvá možnosť.
,, Vyzerám, že niekam zdrhám?" sarkasticky som sa ho spýtala.
,, Má ostrý jazyk." ďalší dvaja sa na tom zasmiali.
,, A možno viac rozumu ako vy všetci dohormady." tentokrát som sa zasmiala ja. Naštvane sa na mňa pozreli. Už chceli vytiahnúť meče.
,, Počkajte. Mám informácie, ktoré môžu byť pre vašeho kráľa užitočné." ani jednému to poriadne nedocvaklo.
,, Tá tajná zbraň. Viem o nej isté informácie." pokračovala som vo vysvetlovaní.
,, Hovor dievča. Čo o tom vieš?" jeden z nich mi namieril meč na krk.
,, Som ochotná ich vymeniť za svoj život. A dobrovoľne." začudovane sa na mňa pozreli.
,, Hovor!" prikázali mi.
,, Chcela by som ich povedať osobne vášmu kráľovi." snažila som sa s nimi vyjednávať.
,, To iste. Zabite ju." znova na mňa chceli zaútočiť.

,, Je to jedno dievča." trochu som im napovedala. Muži samozrejme spozorneli.
,, Ak je pravda čo hovoríš a vieš o tej tajnej zbrani, dobre. Zavedieme ťa ku jeho výsosti kráľovy Cassiusovi. Ale prezraď nám niečo. Prečo zrádzaš vlastného kráľa?" spýtal sa ma veľmi dobrú otázku.
,, Pretože si tú zbraň nezaslúži." odpovedala som im. Však otec na mňa donedávna sral. Prečo by som mala byť na jeho strane?
,, A náš kráľ si ju zaslúži?" spýtali sa.
,, Nikto si ju nezaslúži. Ale pravda je, že tomu dievčaťu je ukradnuté, kto tú vojnu vyhrá. Verte mi. Už som sa s ňou stihla porozprávať. Chce len naspäť domov k svojej rodine." zrejme mi uverili. Navzájom si medzi sebou kývli. Jeden z nich niečo povedal. Pred nami sa zjavil portál. Takže sú to čarodejníci?
,, Berieme ju. Môžeš byť naozaj cenná. A ak nám skutočne hovoríš pravdu, možno ťa náš kráľ nechá nažive." strčili ma do portálu a ja som sa znova ocitla na neznámom mieste. Ďalší hrad, ďalšieho kráľa.

Tak je tu nová kapitola príbehu. Nie je dlhá ako tá predošlá. No nevadí. Aj tak som sa nad ňou poriadne natrápila. Dúfam, že sa vám bude páčiť a že možno pribudne znova nejaký ten votik alebo milý komentár😊😊😊😊😊. Však vy viete ako na to😉😉😉😉. Prajem vám pekné čítanie a príjemný zvyšok večera😘😘😘😘😘😘.