Vavrínová koruna

I.

"Lesklému východnému moru dávam teba, kráľovná Lucy, Udatná."
Na hlavu mi položil korunu zo strieborných listov vavrínu.

***

„Prosím, Peter, zoberte ma so sebou!" volala na svojho brata, najvyššieho kráľa Narnie.

„Lucy, nebudem to opakovať znova. Jednoducho nie! Nemôžeme dovoliť, aby sa ti niečo stalo!" povedal pevne. Bol nahnevaný, ale Lucy bola zúfalá. Narniu čakal ťažký boj s obrami zo severu, chcela pomôcť. Nemôže len nečinne sedieť v Cair Paravel a rozmýšľať, či jej súrodenci ešte žijú.

„Peter..."

„Lucy, nie!" zvolal, až nadskočila. Keď uvidel strach v jej očiach, vzdychol si. Stlačil si koreň nosa a chvíľu mlčal.

„Pozri... Lucy... Máš len jedenásť rokov. Nevieš ešte poriadne držať luk. Ako chceš bojovať?"

„Viem... viem bojovať s dýkou a už sa učím s mečom," skúsila to, aj keď už vopred vedela, že touto vetou ho neobmäkčí. Zdvihol obočie. Prevrátila očami. Jasné.

„Boj na blízko ti nikdy nedovolím."

„Ale Susan..."

„Susan je staršia a v boji skúsenejšia."

Vzdychla si. Už otvárala ústa, že mu niečo na to povie, ale radšej to hneď vzdala. Otočila sa mu chrbtom a zahľadela sa na more pod hradom. Raz sa stane jeho skutočnou kráľovnou. Raz bude vládnuť ona nad Východným morom.

„Lucy, viem, že je to pre teba ťažké, ale vydrž ešte. Nemôžem dovoliť, aby ti niekto ublížil. Máš pred sebou ešte celý život. Čo by Narnia bez teba robila?"

„A čo by robila bez vás?" otočila sa naňho. Usmieval sa.

„Neboj sa, nič sa nám nestane. Ale dosť bolo rečí. Nezabudni, že ti o chvíľu začína lekcia s Edmundom," zasmial sa, keď uvidel ten zúfalý výraz a objal ju.

Zajtra bude zase zničená. Na druhej strane, aspoň Edmund ju neberie ako dvanásťročné decko, ale ako rovného súpera.

---

Nejakým veľmi šikovným trikom Lucy vyrazil z ruky odľahčenú verziu meča a zrazu mala pod bradou hrot čepele.

„Zlepšuješ sa, sestrička," žmurkol. Prevrátila očami a zohla sa pre meč.

„Keby sa zlepšujem, tak by som aspoň chvíľu s tebou dokázala držať krok."

„Ty to možno nevidíš, ale ja áno. Hoci ešte nie si s mečom úplne stotožnená, nemáš ladnosť pri pohyboch, ale tvoje údery sú silnejšia a hlavne odvážnejšie."

„Tak odvážnejšie?" zdvihla obočie. Začal sa smiať.

„Mám nápad. Sadni si, budeš sledovať mňa a Kolarra, ako spolu bojujeme. Tvojou úlohou bude sledovať každý môj pohyb."

Spravila tak, ako kázal, sadla si a čakala na nasledujúce divadlo. Bude to určite zaujímavé, pretože Kolarr je po Edmundovi najlepší šermiar, akého Narnia má.

Kolarr pristúpil pred Edmunda.

„Tak, Kolarr, akoby sme v bitke stáli proti sebe, dobre?"

„Áno, vaše veličenstvo," prikývol a po týchto slovách nečakal na Edmundovu reakciu a spravil naňho výpad.

Bojovali tak rýchlo, že miestami mala pocit, že je z nich len šmuha, no snažila sa plne sústrediť na každý pohyb.

Edmund bol uvoľnený. Nedržal meč tak kŕčovito. Bol pripravený kedykoľvek uskočiť, zohnúť sa a podraziť Kolarrovi nohy, využíval každú jednu príležitosť, na odzbrojenie. Na druhej strane, Kolarr sa nebál zablokovať meč predlaktím. Samozrejme, mal oblečenú zbroj, takže sa mu nemohlo nič stať. Aspoň na rukách. Plátové predlaktie slúžilo presne na toto, keď nemal samozrejme rytier štít.