Vavrínová koruna

VII.

Lasalene bez výrazu sledovala, ako sa k lodi približujú kráľovskí súrodenci a Ramon. So všetkými sa už stihli rozlúčiť. Celé kráľovstvo im prišlo zaželať šťastie.

Ona nevedela, či sa má tešiť, pretože Ramon tam veľmi túžil ísť, alebo plakať, pretože tam ide aj Edmund.

Neviem, čo ma čaká, neviem, či sa vôbec vrátim, spomenula si na slová kráľovnej z predchádzajúcej noci. A ona so sebou vzala aj Edmunda.

Lasalene sa zamračil a ju naplnila zlosť. Hnevala sa na kráľovnú.

Určite mi to spravila naschvál. Ako trest.

Lucy si všimla svoju zamračenú slúžku.

„Edmund," potiahla za ruku brata.

„Prosím, Lucy, čo sa deje?" spýtal sa s obavami. Rozmyslela si to? Nechce ma tam? Videl pred sebou tvár plnú starostí.

Lucy pohľadom zablúdila k Lasalene.

„Nestihol si sa rozlúčiť. Choď," pokynula hlavou.

„So všetkými som sa rozlúčil, o kom vravíš?"

„O Lasalene. Je smutná. Utekaj. Počkám ťa na lodi."

Edmund sa vďačne usmial na svoju sestru. Počkal, kým vykročí k lodi, potom zamieril ku slúžke. Preňho nebola slúžkou. Ona bola preňho rovnocenným partnerom.

Keď Lasalene zbadala, ako mieri k nej, srdce sa jej rozbúchalo. Nevedela, čo sa bude diať. Edmund ju chytil za líca a pobozkal. Potom ju pevne objal.

„Čakaj na mňa. Vrátim sa," pošepkal jej. Ešte raz ju pobozkal a potom vykročil na loď.

Lucy to sledovala celé z lode. Potichu si vzdychla. No Ramon to počul.

„Nie som si istý, či rozumiem, čo sa tu teraz stalo," zamrmlal.

„Tomu nemusíš rozumieť. To je láska."

---

Len čo sa odrazili od prístavu, Lucy sa utiahla do svojej kajuty. Velenie nechala skúsenejším. Hoci sa po mori plavila tak často, ako bolo možné, nevedela o tom všetko. Nechcela zavadzať.

Tak to vysvetlila bratovi, ktorý sa pýtal kam ide.

Namiesto toho však behala po kajute hore- dole.

„Dobre, teraz nás čaká desať dní plavby, v prípade dobrého počasia. Ach, Aslan, ochraňuj nás," rozprávala sa sama so sebou. „Neviem, čo nás tam čaká, ale ochraňuj nás."

Jej úvahy prerušilo zaklopanie.

„Ďalej," zvolala a postavila sa oproti dverám.

„Madam, volá vás kráľ Edmund," povedal jej jeden z námorníkov.

„Samozrejme, hneď prídem," usmiala sa naňho.

„Bude vás čakať na prove."

Lucy prikývla a počkala, kým sa za námorníkom zavrú dvere. Potom si okolo pása zapla opasok s mečom a následne aj s dýkou. Teraz bola spokojná. V nohaviciach, košeli, s mečom a dýkou. A to hlavné, na lodi.

Musela sa sama pre seba usmiať. Nech jej Korin vravel čo chcel, ju to nezaujímalo. Bola taká, aká je a nehodlá sa zmeniť pre niektoré názory.

S letmým úsmevom vyšla na palubu a kráčala po nej ku prove. Už z diaľky videla Edmunda, Ramona a kapitána lode ako o niečom diskutujú. No keď ju zbadali, čosi si s kapitánom povedali a ten odišiel. Edmund na sestru zakýval.