Vavrínová koruna

XXIII.

Len čo nastúpili na loď, Lucy vedela, že niečo nebude dobré. Cítila to v kostiach. Neprišla na to, kým si ju nezavolal kapitán do svojej kajuty, aby s ňou prebral možné scenáre, ktoré sa môžu odohrať na Osamelých ostrovoch.

Chvíľu sa rozprávali, keď sa loď na väčšej vlne naklonila vpravo a potom sa takmer hneď narovnala.

Lucy naplo na vracanie.

Rýchlo si prikryla ústa a zhlboka sa nadýchla. Prstom naznačila kapitánovi, nech jej dá chvíľku času.

„Prepáčte, kapitán, asi som z toho všetkého nejaká nervózna. Môžem vás požiadať, aby sme to dokončili zajtra? Možno aj ja prídem s nejakým nápadom."

Kapitán prikývol.

„V tom prípade vám prajem dobrú noc, vaša výsosť, vidíme sa ráno."

Lucy prikývla a odišla z jeho kajuty.

Na chladnom vzduchu na palube jej bolo trošku lepšie, ale aj tak bola rada, že prišla ku dverám svojej kajuty. No skôr, ako sa v nej zavrela, zaklopala na vedľajšie dvere.

„Lasalene, to som ja," ozvala sa. Lasalene okamžite otvorila dvere.

„Kráľovná by nemala klopať na dvere slúžky," sklonila hlavu.

„Na mori a na lodi nie som kráľovná, vtedy som len Lucy a pre teba obzvlášť," usmiala sa na ňu. „Len som ti chcela povedať, aby si sa dôkladne pozamykala a nezabúdala na to, že si tu jediná žena."

„Veď vy..."

„Ja mám na tejto lodi už rešpekt, toho sa báť nemusíš," žmurkla na ňu. Potom si odopla opasok s dýkou a podala ju Lasalene. „Tu máš pre prípad najväčšej núdze. Keby niečo, krič, ja prídem. Budem ťa počuť."

Lasalene sa zasmiala.

„Ďakujem, výsosť, no myslím si, že to zvládnem," ale dýku si vzala. Lucy sa však ani neusmiala. Otočila sa na odchod.

„Muži, ktorí nájdu bezbrannú ženu nepoznajú slovo nie."

***

To, čo milovala v Narnií najviac ju teraz ničilo najviac ako sa dalo. Plavba loďou. Dokonca aj kapitán si to všimol. Jej vždy pevný krok na palube lode vystriedalo občasné zapotácanie, nehovoriac o tom, že neustále mala nezdravú farbu v tvári, akoby mala čoskoro odpadnúť.

Našťastie si na pohyby lode po dvoch dňoch zvykla a znova sa po palube preháňala ako za starých čias.

Lasalene ju poslúchla a dávala si na seba pozor a mimo svojej kajuty chodila vždy len s Lucy.

„Cítim sa tu dobre, výsosť," povedala jedného dňa, keď sa s Lucy opierali o zábradlie a sledovali tmavé a už na pohľad studené more. Plavili sa už piaty deň. Lucy jej neodpovedala, preto sa na ňu pozrela.

Kráľovná zamračene pozorovala raz pokojnú hladinu mora a raz oblohu. Bolo síce zamračené, ale inak bolo všetko pokojné.

Zrazu začula okolo seba ruch. Väčší ako zvyčajne, ale stále boli všetci organizovaní. Niektorí viazali laná, iní presúvali bedničky.

„Deje sa niečo o čom nemám ani potuchy?" spýtala sa zamračene. Lucy sa na ňu otočila.

„Deje, Lasalene. Choď do mojej kajuty a zamkni sa tam, kým neprídem. Zaklopem štyrikrát až potom odomykaj," rozkázala jej. Lasalene síce nechápala, ale prikývla a odišla. Lucy ju sledovala.