Vavrínová koruna

V.

Upozornenie: od tejto kapitoly sa môžu v príbehu objavovať vulgarizmy, násilie a scény pre starších čitateľov.
Upozornila som vás.

Od toho večera prešlo šesť rokov a Lucy za celý ten čas nemohla vytesniť z hlavy pocit, ktorý pri ňom mala.
Keď zakotvila Úžasná Hyacinta o dva dni neskôr v prístave a Edmund zbadal jej hojace sa rany, myslela si, že vyskočí z kože a rozkáže dať Ramona roztrhať levom (ktorých samozrejme nemali, ale pre vážnosť situácie to Edmundovi vypadlo z úst.
Lucy ho musela vziať bokom a rozpovedať mu presne tú istú lož, ako všetkým ostatným.
Edmund vyzeral, akoby jej úplne neveril, ale nechal sa upokojiť.
Nemali čas to dlho rozoberať, pretože čoskoro na Cair Paravel dobehol jeleň, ktorý oznamoval, že Anvard oblieha Rabadaš s dvesto vojakmi.

Vtedy Lucy prvýkrát bojovala.
Po bitke o Anvard a celej ceremónií s Rabadašom a jeho premenením na osla sa toho zomlelo celkom dosť. Peter sa vrátil z úspešnej bitky na severe po troch mesiacoch, Lucy sa zatiaľ naučila perfektne strieľať z luku a bojovať s mečom.

No Ramon sa jej akoby vyhýbal. Prehovoril s ňou len keď musel, nevyhľadával jej spoločnosť. A ju to hnevalo.
Hnevalo ju to, lebo vedela, že v jej vnútri niečo horí. Hnevalo ju to, lebo vedela, že už len z hľadiska jej a jeho postavenia by mala ten oheň veľmi rýchlo uhasiť.

Nech mal Ramon za lubom čokoľvek, všetko sa mu to začalo rúcať v momente, keď ho kráľovná Susan preradila z jej osobnej stráže do Lucyinej osobnej stráže.
Nevedela, prečo má Susan potrebu chrániť ju. Keď tiahne do boja, väčšinou tam je jediná žena.
O zverstvách, ktoré sa dejú vzadu, za bitevným poľom jej sestra vôbec nevie. Ona má osobnú stráž stále. Lucy ju nemala až doteraz. Musela sa vysporiadať so všetkým sama.
S mužmi, s chtíčom.

„Vaše veličenstvo, vaši súrodenci vás očakávajú pri večeri," oznámil jej, keď v jeden jarný večer vošiel do jej izby.
Stála chrbtom ku dverám a cez okná sledovala more. Milovala pohľad naň. Milovala plavbu loďou a milovala ľudí, ktorí žili na ostrovoch v mori.

Mlčala. Dnes prišiel Korin. Jej dávny priateľ, ktorý vedel o nej toľko, že si všetci mysleli, že práve oni budú raz spolu vládnuť.
Bohužiaľ, niečo sa stalo a ich vzťah ochladol. Nikto nerozumel.

Stál v jej komnate a ona stála pred ním v obtiahnutých šatách, s výstrihom na chrbte, mlčky, akoby ho ani nepočula.

„Vaše veličenstvo," skúsil to znova.

„Och, áno, Ramon, už idem," striasla sa, akoby ju oblial studenou vodou. Kto vie, kde bola svojimi myšlienkami.

„Nezabudnite, vaša výsosť, dnes s vami večeria aj váš priateľ, princ Korin z Arkierova," pripomenul jej, keď kráčali chodbami. Všimol si, ako sa pri jeho mene Lucy strhla.

„Viem, Ramon," odpovedala stroho a mlčala ďalej.
Ramon si všimol, že v posledných rokoch sa správa veľmi zvláštne. Akoby to nebola ani ona. Veľa mlčala. Len málokomu sa ju podarilo rozosmiať. Bola až nezdravo vážna. A naozaj často chodila bojovať s Edmundom a strieľať z luku.
Zmenila sa. Z ničoho nič. Nikto na to nebol pripravený.

Nikto nevedel, kde sa zrazu podela ich veselá kráľovná.

„Lucy, drahá," zvolal Korin, keď Lucy prešla dverami. Nevideli sa už dávno a doslova ho očarila.

„Korin, vitaj priateľu," mierne sa uklonila a zľahka ho objala.

Ramon sa postavil ku dverám a potichu tam stál. Kráľovskí súrodenci a princ Korin jedli, nedalo by sa povedať, že v tichosti. Decentne preberali témy, čo sa deje v Arkierove, Narnií, riešili typické monarchistické klebety.