Vavrínová koruna

IX.

Ráno sa ozval roh kráľa Edmunda. Priplávali k zálivu Felimasu. Lucy vybehla na palubu a postavila sa vedľa svojich najvernejších spoločníkov. Všetci na palube mlčali a pochopili, prečo je Felimas v nebezpečí.

Namiesto zelených lúk sa na jednom z Osamelých ostrovov rozpínala temná sopečná krajina.

---

Do ruky nabrala čierny popol. Lepil sa jej všade. Na topánky, len čo zadul jemný vánok rozvíril prach a mali ho plné oči, nos aj ústa.

Nohy sa im zabárali do sypkého materiálu.

„Naposledy tu bola piesočná pláž a potom lúky," povedala trpko a skúmala popol v jej ruke. Bol jemný. Nikdy nevidela nič podobné. Mohlo to byť hocičo, ale prach v jej ruke smrdel po dyme a ohni.

„Kto vie, čo sa tu stalo," povedal kapitán lode, keď nastupoval na čln. Po veľmi dlhej hádke sa námorníci rozhodli poslúchnuť rozkaz kráľa a ostať na lodi. Len kapitán ich odprevadil na breh.

„Ste si istí, že nechcete posily?" spýtal sa pozerajúc na Edmunda. Keď mu kráľ neodpovedal, pozrel sa na Lucy.

„Áno. Kapitán, nemôžeme dovoliť, aby sa vám niečo stalo."

Hoci tomu kapitán nerozumel, prikývol a odrazil sa od brehu. Trojica nemala so sebou nič, len malé zásoby vody a trochu jedla. Ostatné nechali na lodi.

„A teraz čo, Lucy?" obrátil sa na ňu Edmund. Rozhliadla sa. Okrem vánku tu bolo hrobové ticho.

„Keď sa mi v noci zjavil Aslan, stál pod veľkým stromom. Tam mi rozprával, prečo som vlastne tu."

„Prečo?"

Lucy sa zhlboka nadýchla.

„Nepoviem ti to hneď, Edmund, ale počas tohto „výletu" sa dozvieš isté veci. Postupne."

„Dobre. Tak začnime od začiatku a pomaly kráčajme. Skús si spomenúť, ako vyzeralo okolie toho stromu."

Už po chvíli stúpania na malý kopec boli zadýchaní a ufúľaní, akoby vyšli z bane. Lucy sa oprela o kolená.

„Koľko ešte?" spýtal sa Edmund.

„Ja neviem."

„A čo vieš, Lucy? Pozri, vyšli sme malý kopček a nevládzeme!" nahneval sa.

„Ja za to nemôžem!" zvolala zúfalo. „Povedz mi, čo mám robiť!"

„Začať používať mozog, Lucy, načo sme, doriti tu?"

„Vôbec si sem nemusel ísť! Mal si na výber!"

„Ticho!" zvolal Ramon. Obaja panovníci sa naňho prekvapene pozreli. „Ešte sme ani poriadne nezačali a už sa hádate ako malé deti!"

„Máš pravdu, Ramon," uznal Edmund. „Asi by som sa ti mal ospravedlniť, Lucy. Lucy?"

Nebola pri nich. Zatiaľ čo Edmund smutne premýšľal, Lucy neďaleko od nich zbadala sochu z kameňa. Bola nižšia od nej, na tvári strach, neskúsený by povedal, že autor dôkladne zachytil emócie: strach a hrôzu.

Pokojne pri soche stála a pozerala sa do tváre toho tvora.

„Prisahal by som, že ešte pred chvíľou tu tá socha nebola," poznamenal Ramon, keď prišli k Lucy.

„Veď to je,..."

„Áno, Edmund, to je pán Tumnus," prikývla.

„Tu je však nejaký mladý," zamračil sa Ramon.