Vavrínová koruna

XVII.

Deň oslavy Susaninych narodenín sa nezačal pre Lucy najlepšie. Dozvedela sa, že okrem Lasalene mal zákaz zúčastniť sa oslavy, hoci aj len ako stráž aj Ramon.

„Nerozumiem, čo máš za problém," vtrhla do Petrovej komnaty hneď ako sa to dozvedela. „Nerozumiem, prečo nemôže prísť ani Lasalene a ani Ramon. Čoho sa bojíš? Že by sme si nebodaj zatancovali?"

Peter si pokojne vypočul jej výčitky, potom sa usadil na posteľ.

„Lucy, drahá. Mojou najväčšou úlohou v tomto kráľovstve je chrániť svojich súrodencov. Prídu vyslanci a guvernéri z okolitých kráľovstiev, ktorých ponuky na sobáš s tebou som niekoľkokrát odmietol. Vari nechceš, aby ťa tam videli ako si s Ramonom vymieňate nechutne zaľúbené pohľady!"

Lucy sa pri náhlom zmene tónu brata zamračila.

„Ako...?"

„Nemysli si, že som slepý. Lucy, nedovolím ti, aby si sa pretŕčala s Ramonom. Buď to obmedzíte, alebo ho budem musieť vylúčiť z kráľovských stráží a z vojska."

Lucy vedela, že týmto ich debata skončila.

„Kedy sa z teba stal taký zatrpknutý človek, Peter?"

„Lucy, si moja malá ses-„

„Nie som tvoja malá sestra! Už viac nie, Peter! Moje detstvo skončilo v momente, kedy ste ma prvýkrát poslali bojovať do zadných línií a už nikdy nebude nič také ako predtým!"

Nahnevaná, nielen naňho, ale aj na seba, že mu to takmer vyzradila, odišla do svojej komnaty. Čaká ju ešte množstvo príprav.

Bohužiaľ musela vyzerať čo najlepšie- či tam Ramon bude, alebo nie.

Pomyslenie naňho jej vohnalo červeň do tváre. Za posledné dni si boli stále viac a viac bližší, hoci netrávili spolu až tak veľa času. No keď mali možnosť, veľa sa rozprávali, nevnímali čas okolo seba. Včera v noci sa k nej znova prikradol.

Striasla sa. Od spomienky na tú rozkoš.

Hneď však potriasla hlavou, aby to zahnala. Dnes má iné plány.

---

Vlasy mala vypnuté do vysokého účesu, krvavo červené šaty jej odhaľovali plecia a v bohatej sukni padali až po zem. Bola to práca snáď tých najlepších krajčírok a vyšívačiek v kráľovstve.

„Výsosť, nerozumiem," začala Lasalene, keď robila posledné úpravy na jej zovňajšku.

„Čomu?"

„Prečo vždy červená?"

Lucy sa zasmiala.

„Lebo vyzerá ako krv."

Lasalene sa zdesene pozrela do odrazu kráľovnej v zrkadle. Lucy sa srdečne zasmiala.

„Veľa ľudí a bytostí si ma spája so zabíjaním a vojnami. Som tak trochu sadista, rada im pripomínam svoju krutosť," spravila grimasu a Lasalene sa zasmiala.

„Áno. Na bojisku ste možno taká, ale tu ste tá najmilšia a najkrajšia kráľovná," zapýrila sa slúžka.

„Ale prosím ťa, nevrav mi také veci, lebo budem pyšná," žmurkla na ňu v odraze. „Najkrajšia a najmilšia je moja sestra. Ja som len jej nepodarená kópia."

„Nemyslím si. Vždy máte omnoho krajšie šaty ako vaša sestra. Vždy o vás hovorí celé kráľovstvo."

„To máš pravdu a mňa to hnevá, pretože na mňa potom Susan žiarli."