Vavrínová koruna

VI.

Bez zaklopania vtrhla do komnaty svojho brata.

„Edmund!" zvolala. Muž na posteli sa strhol a prudko posadil.

„Lucy!" sykol. „Čo tu robíš uprostred noci a prečo dopekla neklopeš?"

Lucy si všimla jeho nahú hruď a hneď pochopila jeho hnev a roztržitosť. Zdvihla obočie.

„Potrebujem sa s tebou rozprávať. Osamote."

Edmund sa nadýchol a potom odokryl osobu ležiacu pri ňom. Ak Lucy po sne s Aslanom strácala dych, toto jej od prekvapenia zastavilo srdce.

„Lasalene?" zapišťala. Lasalene sa zahanbene, takmer so slzami v očiach postavila z Edmundovej postele a snažila sa nájsť svoju nočnú košeľu, v ktorej prišla za kráľom.

„Vaša výsosť, milosť, odpustenie," plakala slúžka, ale Lucy ju schladila pohľadom ostrým ako nôž.

„Vypadni," povedala ľadovo. Lasalene mala pocit, že jej po chrbte prešli ostrím meča. Ale aby si svoju kráľovnú nepohnevala ešte viac, bez slova odišla. Lucy ešte chvíľu počula jej vzlyky na chodbe.

„Toto si vyriešime neskôr. Teraz som za tebou prišla kvôli snu," povedala Lucy už miernejšie a oprela sa o rám okna.

„Kvôli snu, Lucy? Fakt? To nemohlo počkať do rána?" nahneval sa Edmund. Úprimne, mal strach, čo Lucy spraví Lasalene. Hoci svoju slúžku mala jeho sestra veľmi rada, ale pri Lucy nikto nikdy nevie, čo sa jej melie hlavou. Hlavne, keď použila na ňu taký ton, aký použila.

„Nie, Edmund, to nemôže počkať!" zvolala. „Felimas... Aslan ma navštívil vo sne."

Edmund zbystril. Keď sa niekomu z nich objaví Aslan v sne a niečím ich poverí, väčšinou to nie je výplod ich fantázie.

„Čo sa deje?"

Odtrhla pohľad od nočnej krajiny za oknom a pozrela sa na brata.

„Mám vziať toho, kto mi je v boji po boku verný a toho, kto bude brániť moju česť a potom ísť na Felimas. Vraj je vo veľkom nebezpečí. Nepovedal mi, čo sa deje. Ale mám sa vraj ponáhľať. Na ďalšom svitaní musíme zdvihnúť kotvu."

„Bude boj? Mám dať hneď chystať flotilu?"

„Nie. Vraj mi flotila nepomôže. Máme si vystačiť my traja. Ja a tí dvaja, ktorých si mám vybrať."

„Kto to je?"

„Neviem."

---

„Lasalene," oslovila slúžku, keď bez zaklopania vošla do jej kutice. Slúžka, ktorá dovtedy plakala na posteli pri slabom svetle horiacej sviečky, vstala.

„Vaša výsosť, mne je to ľúto, ja..."

„Nezaujíma ma to," povedala pevne. Slúžka sa roztriasla. Hoci bola od kráľovnej staršia, vedela, aká tvrdá vie byť. No nikdy nebola tvrdá na ňu.

„Sadni si," vzdychla si Lucy. Lasalene poslúchla a čakala, čo sa bude diať.

Mlčala.

„Dnes naložíme loď zásobami, zajtra odchádzam na more a ja som naozaj nahnevaná, že som ťa našla s mojím bratom v posteli. Neviem čo ma čaká, neviem, či sa vôbec vrátim. Dúfala som, že nebudem musieť riešiť nejaké komplikácie. Koľko to ťaháš s Edmundom?"

Lasalene sklonila hlavu.

„Dva roky, madam."

Lucy zdvihla obočie. Tak trochu jej odľahlo. Myslela si, že to bola záležitosť len na jednu noc. Neraz počula od služobníctva, že videli, ako sa ženy zakrádajú do západného krídla v čase, keď Edmund poslal všetky stráže preč.