Vavrínová koruna

XX.

Dvaja králi boli na koňoch omnoho skôr na hrade ako ich sestra, ktorá kráčala. Časom aj oľutovala, že odmietla koňa, pretože bola maximálne vyčerpaná. Miestami sa musela podopierať o vojakov, aby nespadla.

„Peter, Edmund!" zvolala Susan, len čo ich zbadala zo svojho balkóna. Vbehla do hradu.

„Vrátili sa! Žijú!" volala. „Vyhrali sme!"

V hrade nastal rozruch. Všetci obyvatelia hradu, ale aj tí, ktorí tam boli skrytí začali vychádzať von, aby privítali víťazov.

Dvaja panovníci boli príliš unavení, aby čokoľvek rozprávali. Na nádvorí sa len zviezli z koňov a čakali, kým ich sestra privíta.

Susan vybehla z hradu a hoci pred sebou videla len dve dobité kôpky nešťastia a únavy, rozbehla sa k nim s veľkým úsmevom.

Ale cestou ku nim jej čosi došlo. Sú len dvaja.

V tom čase už na nádvorie prišiel aj Ramon a uvedomil si to isté, čo jeho kráľovná.

„Kde je?" spýtala sa. Peter sa nadýchol.

„Kráča s vojakmi," povedal unavene.

„Je zranená?"

Edmund pokrútil hlavou. „Nie veľmi."

„A prečo teda kráča?" zamračila sa.

„Jej koňa zabili, odmietla si vziať iného."

„A prečo ste takí smutní? Veď ste vyhrali!" usmiala sa na nich.

„To áno. Ale z pätnásťtisíc vojakov sa domov vráti len deväťtisíc aj to nevieme, či všetci prežijú."

Lucy si uvedomovala to isté. Bola medzi poslednými vojakmi. Bolo jej jasné, že jej bratia už budú dávno na hrade, zatiaľ čo oni vzadu sa ešte len blížili k hradu.

Prvý kráľ je ten, ktorý prvý tiahne do bitky a posledný z nej odchádza, znelo jej v hlave. Počula to kedysi medzi mužmi, ktorí ospevovali chrabrosť jej najstaršieho brata.

Keď vchádzali do podhradia, pozdĺž ulíc ich vítali obyvatelia Narnie. S úsmevom aj so slzami. Rozumela im. Každá bitka si vyžiada svoje obete.

„Lucy," začula keď sa predrala pomedzi ranených, ktorých ukladali na nádvorí hradu. Otočila sa práve v momente, keď ju Susan išla objať.

„Ahoj," zašepkala jej do vlasov a potom sa odtiahla. „Nemala by si sa o mňa príliš opierať. Som celá špinavá."

Susan sa zamračila a jemne sa prstom dotkla tváre mladšej sestry. Opatrne pohladila každú modrinu a škrabanec.

„Nevyzerá to pekne."

„Ja viem. Teraz asi vyzerám najhoršie zo všetkých dám na svete," zasmiala sa Lucy, no potom zvážnela. „Potrebujem, aby mi z komnaty priniesli karafu."

Susan prikývla.

„Ja nájdem Lasalene, ty sa pozri, koho treba prvého zachrániť," rozprávala ďalej Lucy. Susan znova prikývla pustila sa do práce. Pohľadom prechádzala po služobníkoch. Už zbadala známu šticu vlasov a chcela k nej vykročiť.

„Kráľovná," ozval sa jeho tichý hlas. Otočila sa na päte. Srdce sa jej divoko rozbúchalo.

„Ramon," usmiala sa. „Príď dnes večer. Teraz musím ísť."

Ramon prikývol a vzdialil sa. Ešte chvíľu za ním túžobne pozerala.

Ach, ako sa teším, keď ho objímem.